Černobyľská modlitba (1. akosť)
od Svetlana Alexijevič z vydavateľstva Absynt 2017
Černobyľská modlitba (1. akosť)
od Svetlana Alexijevič z vydavateľstva Absynt 2017
Autor: | Svetlana Alexijevič |
Vydavateľstvo: | Absynt |
Rok vydania: | 2017 |
EAN: | 9788089876228 |
Počet strán: | 320 |
Typ tovaru: | Brožovaná väzba |
Jazyk: | slovenský |
Rozmery: | 110x185 mm |
Žáner: | Reportáže, životopisy |
Poškodenie: | poškodený obal |
ISBN: | 978-80-89876-22-8A |
Edícia: | Prekliati reportéri |
Produkt bol vystavený na našej predajni a má drobné poškodenie (prípadne výrobnú chybu), ktoré môžete vidieť na obrázku. Produkt je nový, nepoužívaný.
Dôvod cenového zvýhodnenia: poškodený obal.
Poškodenie sa môže líšiť od ukážky (v prípade, ak máme viac kusov skladom).
Knihu si môžete zakúpiť aj bez poškodenia kliknutím na tento odkaz.
Viac o knihe Černobyľská modlitba (1. akosť) (Svetlana Alexijevič)
26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí.
Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič.
Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.
Kniha vychádza v preklade Silvie Šalatovej.
„Sú knihy, ktoré sa zozačiatku javia ako žurnalistika, no na konci pochopíme, že sú samostatnou kategóriou. Taká je aj Černobyľská modlitba Svetlany Alexijevič. Je to koláž ľudských svedectiev meniaca sa na psychoanalýzu krajiny, ktorú nenájdete na žiadnej mape. Na zamorených územiach žijú Bielorusi, Ukrajinci i Rusi, ktorých životy sa po tejto katastrofe navždy zmenili. Táto kniha laureátky Nobelovej ceny zanechá spaľujúcu radiáciu priamo vo vašich hlavách.“
Julian Barnes, The Guardian
Ukážka z knihy:
Osamelý ľudský hlas
Neviem, o čom mám hovoriť... O smrti, či o láske? Alebo je to to isté... Tak o čom?
... brali sme sa iba nedávno. Ešte sme chodili po uliciach, držiac sa za ruky, dokonca aj ked sme išli do obchodu. Vždy spolu. Vravela som mu: „Ľúbim ťa.“ Ale vtedy som ešte nevedela, ako ho ľúbim. Nemala som ani poňatia... Žili sme na ubytovni hasičskej jednotky, kde slúžil. Na prvom poschodí. A spolu s nami ešte tri mladé rodiny, mali sme jednu spoločnú kuchyňu. A dole na prízemí stáli hasičské autá. Červené hasičské autá. Bola to jeho práca. Vždy som vedela, kde je a čo je s ním. Uprostred noci počujem akýsi hluk. Krik. Vykukla som z okna. Uvidel ma: „Zatvor okná a ľahni si spať. V elektrárni horí. Vrátim sa čoskoro.“
Samotný výbuch som nevidela. Iba plamene. Akoby všetko žiarilo... Celé nebo... Vysoké plamene. Dym. Hrozná páľava. A jeho niet a niet. Dym z horiaceho asfaltu, strecha elektrárne bola totiž zaliata asfaltom. Potom neskôr spomínal, že sa v ňom brodili ako v smole. Hasili oheň, ale ten sa plazil ďalej. Stúpal. Horiaci grafit zhadzovali nohami... Utekali hasiť bez špeciálneho odevu, odchádzali tak, ako boli, iba v košeliach. Neupozornili ich. že je to nebezpečné, zavolali ich predsa k obyčajnému požiaru...
Štyri hodiny... Päť hodín... Šesť... O šiestej sme mali cestovať k jeho rodičom. Sadiť zemiaky. Z mesta Pripiať do dediny Sperižie, kde žili jeho rodičia, je to štyridsať kilometrov. Siať, orať... Robil to rád. Matka často spomínala, ako ho s otcom nechceli pustiť do mesta, postavili dokonca nový dom.