Limitované číslované a podpísané vydanie vo väčšom formáte s obálkou ilustrovanou Jozefom Gertlim Danglárom.

Každý sa túži dožiť šťastnej a dôstojnej staroby. Mnohým sa celoživotné snaženie vydarí a ich život vyústi do vysnívanej pokojnej jesene, iní majú smolu, dožijú sa ignorácie od rodiny a nezriedka im ide o život. Práve o holé životy ide aj starým ľuďom pochovaným zaživa v dome hrôzy. Tu sa začína prípad neuveriteľnej ľudskej krutosti a hyenizmu – prípad, s ktorým sa detektívi z oddelenia vrážd musia popasovať na konci búrlivého leta, počas ktorého ochorel Burger a prišli o Petru, vážne zranenú pri tajnej operácii. Richardovi Krauzovi už nemá kto poradiť, musí si vystačiť s tým, čo sa stihol naučiť od najstaršieho z detektívov. Aby toho nebolo dosť, aj spoľahlivý Chosé opúšťa partiu, aby sa na vlastnú päsť vydal po stopách zákerného strelca Gaba.

Ukážka z knihy:

SEPTEMBER 2009
Pršalo.

Konečne. Po mučivých extrémnych teplotách v auguste zmena počasia priniesla všetkým úľavu. Nielen ľuďom, zvieratám, stromom a vyprahnutej tráve, ešte aj asfalt prijal príval dažďa s úsmevom. Voňal, odparoval sa, chladil sa, tešil sa, že sa konečne netopí, že môže chodcom poskytnúť pevnú oporu pod nohami bez nepríjemných lepkavých prekvapení.

Všetci sa tešili.

Všetci sa netešili. Skupinka ľudí v čiernom neprijala dážď s úsmevom, zmáčal ich od hlavy po päty aj napriek čiernym dáždnikom. Kvapky prskali, poskakovali, odrážali sa od vykopanej hliny a kamienkov. Ženám zašpinili lodičky a čierne pančuchy, mužom lakovky a spodok čiernych nohavíc. Voda stekajúca zo susedných dáždnikov im premočila saká, ženám blúzky a kabelky. Niektorí ani dáždniky nemali - v momente boli mokrí až na kožu.

Všetci a všetko bolo čierne, lebo pochovávali deda Vaculíka. Kryté cintoríny ešte nevymysleli - kto sa spoľahol na milosrdenstvo počasia, horko zaplakal, nielen nad stratou deda.

„Doriti, nemohol zdochnúť pred týždňom? Ešte bolo pekne."

„Drž hubu! Niekto ťa začuje!"

Zať nebohého vystrúhal nasrdenú grimasu - jednak ho iritovali kvapky šľahajúce rovno do tváre, jednak nemal rád, keď ho manželka poúčala. Doma by sa na ňu oboril, aj zahnal, ale teraz nemohol nič, bolo tu priveľa ľudí. Priveľa ksichtov z rozvetvenej nenávidenej rodiny, aj cudzích.