Psychológia ľudských vzťahov. Myslíme si, že nadväzujeme vzťahy s ľuďmi, no v skutočnosti len hráme hry.

Pred štyridsiatimi rokmi kniha Ako sa ľudia hrajú zrevolucionizovala naše chápanie toho, čo sa v skutočnosti odohráva pri najzákladnejších spoločenských interakciách. Po viac ako piatich miliónoch predaných výtlačkov je klasika doktora Erica Berna rovnako udivujúca - a odhaľujúca - ako v deň, keď prvý raz uzrela svetlo sveta. Toto výročné vydanie obsahuje nový úvod od doktora Jamesa R. Allena, prezidenta Medzinárodnej asociácie transakčnej analýzy, ako aj geniálnu recenziu Kurta Vonneguta v časopise Life z roku 1965.

Hrám sa oddávame stále - či už sexuálnym, manželským, mocenským so šéfmi alebo súťaživým s priateľmi. Doktor Berne prechádza od porovnávania pozícií v spoločnosti pri zábave "Kokteil" (ja poznám lepší spôsob) cez smrteľne nebezpečné hádky párov pri hrách "Keby nebolo teba" a "Hurhaj" až po "Hru s pančuchou" a "Pobite sa", v ktorých sa zas nájdu všetci, čo radi flirtujú, a odhaľuje tak tajné triky a podvedomé manévre, ktoré ovládajú svet našich intímnych vzťahov.

Keď kniha Ako sa ľudia hrajú po prvý raz vyšla, vyvolala doslova explóziu. Teraz je známa po celom svete ako najoriginálnejšia a najvýznamnejšia kniha z oblasti populárnej psychológie našich čias. Aj po toľkých rokoch si zachovala vplyv a stále nám dokáže otvárať oči.

"Pamätám sa, ako som pred rokmi objavil túto knižku v kníhkupectve. Bolo to trochu ako zjavenie: Zrazu sa mi niekto zrozumiteľne prihováral a ukazoval mi veci, ktoré som vždy chcel vedieť. Čupol som si a čítal a čítal. Neskutočná kniha!"

Marek Herman, autor bestsellera Nájdite si svojho marťana.

Ukážka z knihy:

Úvod

1. SPOLOČENSKÝ STYK

Teóriu spoločenského styku, ktorá bola podrobne opísaná v knihe Transactional Analysis (Transakčná analýza, môžeme zhrnúť takto.

Doktor Spitz zistil, že deti, ktoré trpia nedostatkom vhodného zaobchádzania, majú sklon k rýchleniu zhoršovaniu duševného stavu a nakoniec: aj k pridruženým ochoreniam. To teda znamená, že to, čo Spitz nazýva „citová deprivácia“, môže mať smrteľné následky. Tieto pozorovania umožnili vznik teórie hladu po podnetoch a naznačili, že najvýhodnejšiu formu podnetov nám poskytujú intímne vzťahy; ak vychádzame z každodenných skúseností, určite budeme s týmto záverom súhlasiť.

Príbuzný jav možno pozorovať aj u dospelých osôb vystavených zmyslovej deprivácii. Takáto deprivácia môže vyvolať napríklad prechodnú psychózu alebo aj dočasnú psychickú poruchu. Už v minulosti sa poukazovalo na to, že sociálna a zmyslová deprivácia majú podobný účinok na osoby odsúdené na dlhšiu samoväzbu. Samoväzba je naozaj jedným z trestov, ktorého sa obávajú aj veľmi ostrieľaní kriminálnici, hoci im inak neprekáža ani fyzická brutalita, a tento postup sa bežne používa ako forma politického nátlaku. (Naopak, najpôsobivejšou zbraňou proti nemu je spoločenská organizovanosť.)

Z biologického hľadiska je pravdepodobné, že citová a zmyslová deprivácia môžu spôsobiť alebo podporiť zmeny organizmu. Ak retikulárny aktivačný systém mozgového kmeňa6 nedostáva dostatočné podnety, môže to mať za následok - aspoň nepriamo - degeneratívne zmeny nervových buniek. Tieto zmeny môžu byť vyvolané aj nedostatočnou výživou, no tá sa sama osebe môže prejaviť ako následok apatie, napríklad u detí, ktoré trpia marazmom. Tu sa teda začína biologická reťazová reakcia, ktorá sa ťahá od citovej a zmyslovej deprivácie cez apatiu až k degeneratívnym zmenám a smrti. V tomto zmysle má hlad po podnetoch rovnaký vzťah k prežitiu ľudského organizmu ako normálny hlad.

Hlad po podnetoch sa v mnohých smeroch naozaj podobá normálnemu hladu, a to nielen biologicky, ale aj psychologicky a spoločensky. Termíny ako podvýživa, presýtenie, gurmán, nenásytník, pôžitkár, asketik, kulinárske umenie a dobrý kuchár môžu byť z oblasti výživy jednoducho prenesené do oblasti pocitov. Prejedenie sa má svoju paralelu v predráždení. Za bežných podmienok, keď sú k dispozícii dostatočné zásoby, z ktorých je možné zostaviť pestré menu, býva výber v oboch oblastiach výrazne ovplyvnený idiosynkráziou jednotlivca. Niektoré alebo nohé 2 týchto idiosynkrázií sú vrodené, ale to nijako neovplyvňuje problém, ktorým sa tu zaoberáme.

Pracovníka v oblasti sociálnej psychiatrie zaujíma v tejto veci, čo sa stane, ak je dieťa oddelené od svojej matky v normálnom priebehu vývoja. To, čo sme doteraz povedali, by sa dalo názorne vyjadriť príslovím: „Keď človeka nikto nehladká, začne mu vysychať miecha.“ Len čo sa teda skončí obdobie blízkeho, intímneho vzťahu dieťaťa a matky, musí jedinec celý zvyšok života čeliť problému, ktorého riešenie ovplyvňuje bytie a osud každého človeka. Na jednej strane je to súhrn sociálnych, psychologických a biologických síl, ktoré človeku bránia oddávať sa aj naďalej fyzickým dôvernostiam ako dieťa, a na druhej strane v ňom pretrváva ustavičná snaha po ich dosiahnutí. Jedinec vo väčšine prípadov zvolí kompromis. Musí sa uspokojiť s oveľa jemnejšou, takmer symbolickou formou zaobchádzania, kde účelu do určitej miery poslúži aj ten najmenší náznak uznania od druhej osoby, hoci to nijako nezmení pôvodný hlad človeka po fyzickom kontakte.