Barbara Pribylincová sa už svojím debutom Na brehu oceána (1999) etablovala ako analytička ženskej duše, ako majsterka alegórie, skrytých významov a najmä umeleckej skratky. A táto skratkovitosť charakterizuje aj jej "knižočka" Pri vode (2001). Kniha je výpoveďou o osude ženy v rozpuku mladosti, naivity a najmä v období predkladania si množstva ideálov a snov. Autorka dynamizuje rozprávanie minimalizáciou deskriptívnych zložiek, dokonca samotné postavy (neúplné znaky) sú zahalené rúškom tajomstva, lebo dôležitejšie ako fyzická podoba sú ich myšlienkové pochody a vnútorné boje. Hlavná hrdinka menom Lolita Kapuletová v sebe spája dve rôzne a priam nezlučiteľné postavy – Shakespearovu čistú a za lásku (ideály) sa obetujúcu Júliu a na druhej strane Nabokovovu potvorskú „nymfičku“ Lolitu, ktorá si namiesto obetovania sa za ideály volí cestu doháňania mužov k vlastnému sebazničeniu. A tak sa „schizofrenická postava“ na jednej strane utieka k ilúziám (hypotetický, ale o to lákavejší vzťah s Gijomom) a na strane druhej je konfrontovaná so svetom reality (nerovný a čisto fyzický vzťah s Patrikom), avšak videným cez ružové okuliare shakespearovských zaľúbencov. Konfrontáciou ilúzie, či sna a skutočnosti, Pribylincová oživuje klasický spor z obdobia romantizmu, odejúc ho do moderného šatu.