Román Írskej autorky Sedem sestier vyšiel v 38 krajinách a v mnohých sa stal najpredávanejšou a zároveň aj najčítanejšou romantikou s dobrodružnou zápletkou. Sedem sestier sa zíde v zámku Atlantis na brehu Ženevského jazera na pohrebe nevlastného otca. V poslednej vôli sa každá z nich dozvie, v ktorej krajine má hľadať svoj skutočný pôvod. Prvá zo sestier Maia sa rozhodne rozlúštiť záhadu svojho pôvodu. Jej cesta ju zavedie do starej vily v Rio de Janeiro, kde narazí na stopu Izabely Bonifacio. Tá patrila k najvyššej smotánke v meste a vo vile žila v 20. rokoch minulého storočia. Maia sa ponorí do fascinujúceho životného príbehu, aby pochopila svoj vlastný.

Románová séria Sedem sestier získala v Taliansku literárne ocenenie Premio Bancarella a v Holandsku Hebban Feelgood Clubprijs za román roka 2018.

„Rileyová napísala mimoriadne pôsobivú rodinnú ságu so zložitou dejovou líniou. Podobne ako svetoznáma socha, ktorá kedysi spojila milencov a dnes sa týči nad Riom, aj jej príbeh je elegantne vypracovaný a vsadený do historických súvislostí.“ Library Journal USA

„Výborne koncipovaný, dejovo bohatý pútavý román, ktorý preklenul kontinenty a desiatky rokov.“ Sunday Express

„Vzrušenie spojené s očakávaním nového románu od Lucindy Rileyovej možno porovnať s nedočkavosťou fanúšikov J. K. Rowlingovej pred každým novým dielom Harryho Pottera... táto séria je nepochybne dosiaľ to najlepšie, čo Lucinda napísala.“ Shaz's Book Blog

„Pripomína mi to fantastické literárne prázdniny - čarovnú cestu nádeje plnú záhad a snov. Lokality, kde sa dej odohráva, podnecujú predstavivosť, ich neopakovateľné opisy ma preniesli do úžasného sveta a umeleckého prostredia.“ The Book Trail USA

„Úžasne napínavé, nabité drámou a prekypujúce romantikou.“ Daily Mail

„Rileyová je jedna z najfundovanejších autoriek v žánri historickej fikcie... vynikajúca historická drobnokresba, romantika lámajúca srdce a strhujúca zápletka.“ Historical Novel Society

Ukážka z knihy:

Navždy si zapamätám, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec.

Sedela som v peknej záhrade mestského domu v Londýne u bývalej spolužiačky, na kolenách som mala otvorený, no neprečítaný výtlačok Penelopiády a tešila som sa z júnového slnka, zatiaľ čo jenny išla do škôlky po synčeka.

Cítila som sa pokojne a oceňovala svoj dobrý nápad vypadnúť. Hľadela som na rozkvitajúci plamienok povzbudzovaný slnečnou babicou, aby priviedol na svet záplavu farby, keď mi odrazu zazvonil telefón. Mrkla som naň a videla, že mi volá Marina.

„Dobrý deň, Ma. Ako sa máš?“ opýtala som sa v nádeji, že z tónu môjho hlasu vycíti lásku.

„Maia...“

Marina sa odmlčala a v tom okamihu som vedela, že sa prihodilo čosi strašné. „Čo sa stalo?“

„Maia, musím ti povedať niečo, čo sa nedá vysloviť ohľaduplnejšie. Tvoj otec včera popoludní doma dostal infarkt a v skorých ranných hodinách... zomrel.“

Ostala som ticho, lebo hlavou mi prebehli milióny rozličných absurdných myšlienok. Najskôr mi zišlo na um, či sa Marina z nejakého neznámeho dôvodu nerozhodla nechutne si zo mňa vystreliť.

„Oznamujem ti to prvej, Maia, lebo si najstaršia. A zároveň sa ta chcem spýtať, či to ostatným sestrám radšej povieš sama, alebo to necháš na mňa.

Ešte som ani nestihla sformulovať zrozumitelné slová, ked som si začala uvedomovať, že Marina, drahá, milovaná Marina, žena, ktorá mi bola blízka ako matka, ktorú som nikdy nepoznala, by mi čosi také nikdy nepovedala, keby to nebola pravda. Preto to musí byť pravda. A v tom okamihu sa mi vychýlila zem zo svojej osi.