Autorská reportážna kniha o svete na oboch stranách frontovej línie Donbasu. "Pravda býva často menej uveriteľná než fikcia, pretože vymyslený príbeh sa musí riadiť pravidlom pravdepodobnosti, kým ten pravdivý nie. Táto poučka amerického spisovateľa Marka Twaina platí do bodky pre knihu pôvodných reportáží, ktorej autorom je Tomáš Forró. Je plná neuveriteľných, ale pravdivých príbehov, ktoré prežili - a naďalej prežívajú - ľudia v ukrajinskom Donbase, spustošenom vojnou.

Tomáš Forró dokázal to, čo sa žiadnemu inému novinárovi nepodarilo: získal si dôveru ľudí z oboch bojujúcich strán, ktorí ho vzali k sebe, do zákopov aj do bytov, kde s nimi prežíval bombardovanie a kde mu rozprávali svoje osudy.

Na počiatku bol autorov zámer pokúsiť sa porozumieť záhade, ako vzniká vojna, pochopiť korene zla. Túto záhadu sa mu podarilo rozlúštiť, ale podarilo sa mu ešte oveľa viac: napísať strhujúci ľudský príbeh, ktorý je natoľko nepravdepodobný, že môže byť len pravdivý." (Martin M. Šimečka)

Ukážka z knihy: 

Osvietenie
Jún 1993, Suchumi, Gruzínsko

Chlapec má štrnásť rokov, mokré topánky a kalašnikov s poslednými nábojmi. Ukrýva sa v rozstrieľanej budove uprostred ohlušujúcej paľby zo samopalov a z mínometov.

Mamuka je na fronte ôsmy mesiac. Ešte nedávno chodil na základnú školu v Tbilisi a na vojenskej základni, kde slúžil jeho otec, potajomky šlukoval so synmi ďalších dôstojníkov. Potom jedného dňa našiel doma plačúcu matku; otec sa balil do vojny. V Gruzínsku sa už druhý región vzbúril proti centrálnej vláde, a keď prišlo vojsko zaviesť poriadok, narazilo na ozbrojený odpor a zbrane ruskej armády. Na uliciach sa objavili bradatí muži so samopalmi, ktorí nepijú gruzínske víno a nemodlia sa ku kresťanskému bohu. Čečeni z druhej strany hôr.

Jednotka pod velením Mamukovho otca onedlho vyráža do vzbúreneckého regiónu zvaného Abcházsko. Ako s a tam však dostal jeho maloletý syn? To zostane navždy medzi nimi dvoma. No keď sa Mamukovi spolužiaci vracajú po pravoslávnych Vianociach v januári 1993 späť do triedy, on už spolu s otcovou jednotkou spáva na snehu v bojových zákopoch, pozoruje zabíjanie okolo seba a strieľa do tých na druhej strane.

Na začiatku leta sa vojna pomaly chýli ku koncu a ani pre Mamukovu vlasť, ani pre jeho oddiel to nevyzerá ružovo. Gruzínska armáda ustupuje pred tajomnými bojovníkmi a ešte tajomnejšími leteckými náletmi, ktoré vždy prichádzajú zo smeru, kde ležia ruské vojenské základne. Vojakov Mamukovho otca v júni obkľúčia a oni sa sťahujú do lesov okolo hydroelektráme pri meste Suchumi, ktorej personál utiekol alebo sa pridal k separatistom Žije tu už len gruzínsky riaditeľ spolu s rodinou.