Kráľovná anglickej detektívky nás v tomto románe z poslednej dekády svojej tvorby zavedie do Londýna v polovici 60. rokov minulého storočia, kde už nič nie je také ako v starom dobrom Anglicku...

Tri mladé ženy si spoločne prenajímajú londýnsky byt. Jedna z nich je ambiciózna sekretárka, druhá umelkyňa - a tá tretia vyhľadá Hercula Poirota a zdôverí sa mu, že asi spáchala vraždu. Po tomto šokujúcom priznaní však vystrašená dievčina bez ďalších slov odchádza.

Za výdatnej pomoci dávnej priateľky, známej autorky detektívok Ariadne Oliverovej, sa Poirot dozvedá viac o tomto záhadnom treťom dievčati, o jeho rodine a zmiznutí. Je Norma Restaricková naozaj nebezpečná vrahyňa alebo len pomätená mladá žena? Pátranie po vražde, vrahovi i samotnej obeti dá slávnemu detektívovi poriadne zabrať, no jeho malé sivé bunky ho ani tentoraz nesklamú...

Ukážka z knihy:

Hercule Poirot sedel za stolom a raňajkoval. Zo šálky sa parilo, k horúcej čokoláde si zajedal lúpačku. Skvelá kombinácia. Spokojne pokyvkával hlavou - odjakživa bol na sladké. Vyskúšal štyri obchody, kým našiel ten správny. Dánska pekáreň bola dosť ďaleko, no zato oveľa lepšia než tá v susedstve. Vraj francúzska! Nehorázny podvod.

Uspokojený žalúdok pokojne trávil, mozog odpočíval. Možno až príliš. Nedávno dokončil magnum opus - analýzu slávnych diel detektívnej literatúry. Opovážil sa ironicky vyjadriť o Edgarovi Allanovi Poeovi, upozorniť na nemetodické postupy Wilkieho Collinsa, ktorý dával prednosť romantickým výlevom, do nebies vychválil dvoch prakticky neznámych amerických autorov, slovom, vzdal hold tam, kde to bolo na mieste, a zásadne odmietal chválu v prípadoch, keď ju pokladal za nezaslúženú. Úzkostlivo sledoval všetky štádiá vzniku knihy, a keď ju mal napokon pred sebou, konštatoval, že je celkom pekná - napriek poľutovaniahodnému množstvu tlačových chýb. Mal radosť zo svojho literárneho počinu, ktorému predchádzali tisícky a tisícky prečítaných strán. Niektoré dielka vnímal s pôžitkom, iné s opovržlivým odfrknutím odhadzoval na zem - nikdy však potom nezabudol vstať a starostlivo ich odniesť do odpadkového koša. Boli aj výnimočné chvíle, keď uznanlivo prikyvoval, a tie mu prinášali potešenie.

Lenže čo teraz? Užil si prijemné chvíle odpočinku, po veľkom duševnom vypätí ich naozaj potreboval. Nedá sa však oddychovať večne, človek sa musí niečím zaoberať - lenže do čoho sa pustiť? Do ďalšieho literárneho diela? To hádam nie.

Riadil sa zásadou, že v najlepšom treba prestať. No pomaly sa začínal nudiť a navyše znervóznel - namáhavá duševná činnosť, do ktorej sa pred časom pohrúžil, v ňom prebudila staré zlozvyky...

Nepríjemné! Pokrútil hlavou a odpil si z čokolády.

Vtom sa otvorili dvere a vošiel spoľahlivý sluha George. Úctivo si odkašlal, chvíľu sa ošíval. „Je tu...“ Odmlčal sa, potom pokračoval: „Je tu nejaká... mladá dáma.“

Poirot naňho prekvapene, mierne znechutene pozrel.

„O takomto čase nikoho neprijímam,“ ohradil sa.

„Viem, pane.“

Dívali sa jeden na druhého. Pán a sluha. Chvíľami medzi nimi dorozumievanie viazlo. George niekedy tónom hlasu, narážkou alebo výberom slov naznačoval, že by mohol prezradiť viac, keby dostal správnu otázku. Poirot uvažoval, čo by sa mal v tomto prípade spýtať.

„Je pekná?“ skúsil.

„Nezdá sa mi, aj keď proti gustu, ako sa vraví...“

Poirot zvažoval význam jeho odpovede. Spomenul si, ako sa odmlčal, kým vyslovil ,dáma‘. George mal skvelú schopnosť postrehnúť mierne spoločenské nuansy. Nebol si celkom istý postavením návštevníčky, no predsa len ju napokon zobral na milosť.

„Máte dôvod domnievať sa, že je to mladá dáma, nie obyčajná mladá žena?“