MMers, je to tu!

Životopisná kniha Marcusa a Martinusa prichádza na pulty slovenských kníhkupectiev! Nájdete v nej plno farebných fotografií a informácie, ktoré ste o týchto slávnych dvojičkách ani len netušili!

Ste pripravení nechať sa očariť, vtiahnuť do príbehu, objavovať nečakané a doteraz utajované detaily z ich života? A tiež si výrazne potrénovať „smiechové svaly“, konečne vidieť nikdy nezverejnené fotky z detstva týchto chlapcov (a je to sila, to nám verte) a nakoniec aj vyroniť slzu, keď zistíte, že ste UŽ na poslednej stránke? Potom je táto kniha rozhodne práve pre vás.

Marcus & Martinus. Náš príbeh je bez debát must have kniha tohtoročného leta, jesene, zimy a jari... Skrátka absolútne navždy.

Ukážka z knihy:

Vedeli ste, že...

Martinusov obľúbený predmet je telesná?
Do Troforsu sme sa presťahovali v roku 2006 a vtedy začal otec stavať dom, v ktorom teraz bývame. Presťahovali sme sa doň pred Vianocami v roku 2007 a dom bol kompletne hotový v roku 2008. Takže tu bývame väčšiu časť svojho života a bolo naozaj príjemné vyrastať práve tu. Okrem iného preto, lebo tu máme veľa prírody, dosť miesta na bicyklovanie, hranie futbalu a iných hier. Bicyklovať sa bez pomocných koliesok sme sa naučili práve tu, pri vodopáde Laksforsen. Úplne presne si pamätáme, ako sme dostali nové bicykle, ktoré ocko ukryl za garážou. Prišli sme domov autobusom a boli sme radosťou celí bez seba, že dostaneme nové bicykle, ale ocko predstieral, že vôbec nevie, o čom rozprávame, že na nás žiadne nové bicykle nečakajú. Takto nás hnevá vždy! Nakoniec sme ich ale našli za garážou. Boli na nás trochu veľké, mali sme asi len sedem rokov a obaja sme sa poriadne poudierali. Tak nás to omrzelo a išli sme domov, ale o nejaký čas sme to skúsili znovu, a to už išlo dobre. Odrazu sme sa vedeli bicyklovať.

Keď sme bývali v Romedale, rozprávali sme čistým ostlandským nárečím, pretože tak rozprávali všetci okolo nás, teda až na našich rodičov. Práve preto nám zostal trochu zvláštny dialekt. Je to zmes toho, čo sme sa naučili, keď sme boli malí, a dialektu, ktorým sa rozpráva v Troforse. Mnohých ľudí to trochu hnevá, pretože si myslia, že rozprávame inak, lebo sme často v Osle a cestujeme, ale ono to takto bolo vždy! Žeby nám toto zmiešané nárečie zostalo aj preto, že sa stále rozprávame spolu medzi sebou? Ťažko povedať. Trochu čudné to je. Podľa nás je ale každopádne Trofors pekné miesto na život, nech už človek rozpráva akýmkoľvek nárečím. Náš život by pravdepodobne vyzeral celkom inak, keby sme bývali v Mosjoene, Trondheime alebo v Osle, najmä teraz, keď vzbudzujeme toľkú pozornosť.