Agnés Martin-Lugand je u mňa známa najmä svojimi kávovými a šťastnými názvami kníh. Niektoré mám na wishliste už veky. Rovnako, ako túto, Kvapka šťastia v rannej káve, ktorú mám od mojej mamy požičanú štyri roky. Konečne jej ju môžem prečítanú vrátiť a som celkom rada, že som ju nekúpila aj sebe. Nebola zlá, ale ani ma príbeh tanečnice Hortenzie neuchvátil. Život v Paríži milovala, ale… Priateľa Aymerika zbožňovala, ale… Kamarátov z tanečnej školy ľúbila, ale… Vlastne zistila, že nie je šťastná. Viem, že mnoho žien je v podobnom začarovanom kruhu, udupávajú svoje sny a túžby pre spokojnosť niekoho iného, nevedia ako z toho pomyselného bahna vyjsť a hľadať vlastné šťastie… Viem to, napriek tomu mi to nie je po chuti. Aspoň čítať o tom isto nie. Hortenzia bola zvláštna žena. Prijímala pozornosť Aymerika a čakala ako poslušný psík, kým bude mať na ňu čas. Dúfala v spoločný život, ktorý jej on nikdy nesľúbil. Pre mňa však bol problém aj vtedy, keď sa Hortenzia so zranením nohy presunula do rodičovského domu na vidieku, prenajímala izby a spoznala muža. Z ničoho nič k nemu niečo cítila ale kedy sa to stalo? Netuším… Celkovo v knihe autorka píše o pocitoch postáv, ale ku mne vôbec tie emócie nedorazili. Čítala som príbeh, ktorý by mal byť podľa témy nabitý celou škálou dojmov, no ja som sa cítila ako pri čítaní zloženia prípravku na čistenie WC… nijak. Prečítala som si knihu a na konci som si povedala- hmmm, dobre, máme to za sebou.