Bohatý český priemyselník židovského pôvodu Viktor Landauer a jeho manželka Liesel sa počas svadobnej cesty zoznámia s rakúskym architektom Reinerom von Abtom. Jeho modernistický prístup k architektúre ich nadchne natoľko, že si ho najmú ako projektanta svojho nového domu. Von Abt pre nich vytvorí neprehliadnuteľnú majestátnu vilu s veľkými oknami, unikátnou ónyxovou stenou, bielymi stropmi aj podlahami – dom, v ktorom sa snúbia čisté línie, vzdušnosť, racionalita a harmónia. Landauerovci v ňom vedú pestrý život, bohatý na intímne chvíle aj búrlivé večierky, na ktorých sa zúčastňujú významné osobnosti prvej republiky, ale iba dovtedy, kým ich bezprostredná hrozba nacistickej okupácie neprinúti opustiť mesto aj krajinu. Román, ktorý bol v roku 2009 nominovaný na prestížnu Bookerovu cenu a podľa knihy nakrútili aj rovnomenný film, je inšpirovaný príbehom brnianskej vily Tugendhat.

Ukážka z knihy:

Návrat
Áno, sme na mieste.

Poznala to aj po tých rokoch. Známy sklon cesty, stúpanie zákrutami, vnemy okolia a pohybu, ktoré čakali tridsať rokov zasunuté kdesi hlboko v mysli, aby ich oživilo letmé náhodné prepojenie pohybu a sklonu.

„Sme na mieste,“ povedala. Vzala dcéru za ruku a stisla ju. Ich sprievodca, ktorý sedel vzadu, sa zavrtel na lesklom koženkovom poťahu, azda od úľavy pri predstave, že už čoskoro bude môcť vystúpiť. Cítila ho. Navlhnuté oblečenie (pršalo), lacná voda po holení a pot. 

Auto - povedali jej že je to tatra - zamierilo k obrubníku a zastavilo. Ktosi otvoril dvere. Počula známy zvuk a vzápätí pocítila zmenu vzduchu. Drobné kvapky dažďa vznášajúce sa vo vetre. Ktosi roztvoril dáždnik - znelo to, ako keď sa na lodi prudko napne plachta. Spomenula si na Viktora a na Zurišské jazero, na loďku kolísajúcu sa na zvlnenej hladine, na temný les vystupujúci z ešte temnejšej vody za krehkým plavidlom. „Je to ako jazda na bicykli!“ kričal, zatiaľ čo otáčal loďku proti vetru a zámerne ju takmer prevrátil na bok. „Musíš vnímať rovnováhu.“

„Toto nemá s bicyklovaním nič spoločné,“ odvetila mu vtedy. Mala pocit, že sa čochvíľa povracia.

Škoda, že tu nie je Viktor, pomyslela si. Teda fyzicky, pretože svojím spôsobom tam, pochopiteľne, bol. Jeho vkus a vízia boli starostlivo uchované. Posunula sa na sedadle smerom k svetelnej machuli, ktorá sa tam zjavila, keď sa otvorili dvere na aute. Čiasi ruka ju chytila za rameno a pomohla jej vystúpiť. Po tvári jej letmo prebehol dážď, na dáždnik jej nad hlavou bubnovali kvapky.