Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi 

Redaktorka Denníka N Veronika Prušová podrobne mapuje život a kariéru dvojnásobného šéfa Najvyššieho súdu, ministra spravodlivosti a prezidentského kandidáta Štefana Harabina. Kniha umožní čitateľovi pochopiť, čo Harabin znamenal pre slovenskú justíciu, ale aj to, čo možno čakať od jeho budúceho pôsobenia v politike.

Text sprevádzajú komentáre Mariána Leška.

Ukážka z knihy:

Zo sudcu prezidentský kandidát

Človek bez charizmy; ktorý patril k najmenej populárnym ministrom. Zrazu je však na výslní a dokáže osloviť tisíce ľudí. Z každého kontaktu s ním citiť ako si to užíva, ako je čoraz viac presvedčený o svojom úspechu. Práve po ňom ešte aj po obdive a moci totiž Štefan Harabin vždy túžil.

Kaviareň v centre Spišskej Novej Vsi je preplnená. Miesta na sedenie sú do posledného obsadené. Sú tu zastúpené všetky vekové kategórie - od dvadsiatnikov, možno prvovoličov, až po dôchodcov. Majú rôzne vzdelanie, mnohí vysokoškolské, no spája ich jedno - obdiv k sudcovi Najvyššieho súdu, niekdajšiemu ministrovi spravodlivosti, ktorý bol roky aj prvým mužom justície. K prezidentskému kandidátovi Štefanovi Harabinovi.

Ten na stretnutie prišiel aj napriek tomu, že ešte rehabilituje po operácii kolena. Oficiálne má hovoriť o svojej knihe Súdnosť, ale všetci v miestnosti vedia, že je to len zámienka. Diskusia je predovšetkým o prezidentských voľbách. A ľudia v miestnosti hltajú každé jeho slovo. Počúvajú a pritakávajú. V prívale slov, ktoré Harabin chrlí, je ťažké sa zorientovať a nájsť pravdu. A načo ju vlastne hľadať, ved kto iný by mal mať pravdu, ak nie sudca, presviedča divákov. Harabin predsa nikdy nekonal v rozpore so zákonom, dodáva. Už je tou frázou povestný. Opakuje ju donekonečna, hoci jeho minulosť svedčí o opaku. Ľudia v miestnosti na to, čo bolo kedysi, nemyslia. Majú pred sebou národného a kresťanského kandidáta, ktorý sa pasuje do roly záchrancu republiky. Vidí štát v rozklade a seba ako toho, kto to tu dá do poriadku. Často sa vyjadruje nevyberaným slovníkom nehodným sudcu, ale aj na to existuje ospravedlnenie: „Aj on je len človek. Jeden z nás." Jeho priaznivci nedajú naňho dopustiť. To, že by to vo voľbách nemuselo vyjsť, si nikto z nich nepripúšťa.

Hovorí, že keď sa stane prezidentom a v júni 2019 vystrieda v Prezidentskom paláci Andreja Kisku, pôjde do svojho rodiska, Ľubice pri Kežmarku, k hrobu svojich rodičov. Spolu s najbližšími tam položí kvety a zapáli sviečky, aby sa im poďakoval za to, ako ho vychovali. Spod Tatier sa presunie do hlavného mesta a jeho cesta povedie na Slavín, kde si zase uctí pamiatku ruských vojakov. Poďakuje im za to, že nás v druhej svetovej vojne oslobodili. „A potom si sadnem na zadok a budem robiť," hovorí o svojich plánoch lo funkcii.

Nenápadný youtuber

Na svojej kandidatúre pracoval viac ako dva roky. Postupne, krok za krokom. Mnohí nerozumeli, prečo sa nemotorne nakrúca na videá a ešte ich aj zverejňuje. Nerozumeli jeho „prevratným" rozsudkom, ktorými zámerne išiel proti väčšine sudcov Najvyššieho súdu. Mal to však premyslené. Chcel upútať pozornosť. Vyprofiloval sa ako líder antisystému. On, ktorý preplával komunistickým režimom bez ujmy a rozbehol v ňom úspešnú kariéru. Pokračoval v nej aj po novembri '89. O jeho kariérny vzostup sa postarala trojica Mečiar - Slota - Ľupták, keď ho povýšili do funkcie predsedu Najvyššieho súdu. Neskôr trojica Mečiar - Fico - Slota, keď z neho urobili ministra spravodlivosti, ktorý po troch rokoch išiel priamo z vlády do čela justície, ktorá by mala byť nezávislou treťou mocou.