„A tento poznáte?“

Prvé vydanie knihy profesora Antona Heretika Humor sa rýchlo vypredalo, preto nastal čas na druhé, rozšírené.
Vede o humore – gelotológii – sa nevenujú len psychológovia a psychiatri, ale aj evoluční biológovia, sociológovia, historici, literárni vedci či jazykovedci. Heretik prevádza čitateľa históriou a teóriami humoru, rozpráva o vzťahu humoru a zdravia aj o humore v psychoterapii. Celú kapitolu venuje židovským anekdotám.
„Dávno predtým, ako som sa dozvedel o existencii Freuda, som začal chápať moc vtipu ako ventilu tabuizovaných tém,“ píše.

S dnešnými teoretickými znalosťami vie lepšie analyzovať, v čom je podstata, pointa, smiešnosť vtipu či komickej situácie. Toto poznanie však vôbec nezlepšuje emočný zážitok, skôr naopak. Čaro sa rozplýva, rozpitvaný motýľ už nie je motýľom...

Autor napriek tomu dúfa, že vás po poslednej stránke spontánny smiech neprejde.

Ukážka z knihy:

Humor budeme v knihe používať ako strešný, nadradený pojem pre celú skupinu javov. Chceme sa, pochopiteľne, zamerať na psychologické a psychopatologické aspekty humoru, hoci si uvedomujeme, že humor je zároveň kategória filozofická, sociologická, historická, estetická či lingvistická. Etymológia humoru je odvodená od latinského slova humor, ktoré označuje vlhkosť, mok, šťavu. Telesné šťavy boli základom antickej temperamentálnej typológie, ktorá rozlišovala štyri temperamentálne typy - cholerikov, sangvinikov, flegmatikov a melancholikov (podľa prevahy telesnej šťavy - žlče, krvi, hlienu a čiernej žlče - v tele človeka). Podľa Boreckého (2000,2005) k významovému posunu došlo v hovorovom anglickom jazyku v alžbetínskej dobe, keď sa humorom začali označovať vrtochy, rozmary, nálady, vyšinutie, extravagancie. Dionigi a Gremigni (2012) a Hempelmann (2017) pripisujú túto sémantickú zmenu dramatikovi tej doby Benovi Johnsonovi, ktorý v roku 1598 napísal hru Každý človek vo svojej šťave. V hre vystupujú ľudia vyhranených temperamentov. Rozlíšil ľudí zlehumorných (ktorí majú telesné šťavy v nerovnováhe) a humorných (ktorých zmes štiav je vyvážená). Ale až humanizmus priniesol zmenu v chápaní humoru v pozitívnom zmysle slova - ako humorného náhľadu na nedokonalosť sveta a ako schopnosti pobaviť druhých.

Na deskriptívnej úrovni je humor psychologicky vymedzený ako radostný citový vzťah vyvolaný komickou myšlienkou, nápadom a situáciou (Hartl a Hartlová 2000). Klasik psychológie humoru McGhee definuje humor ako formu intelektovej hry. Okrem kognitívnych však pripúšťa aj rolu fyziologických, behaviorálnych a psychodynamických faktorov (Goldstein a McGhee 1972). Ruch (2008) pokladá za jadro zážitku humoru vnem, že „niečo je smiešne“ (funny). Upozorňuje však, že to nie je primárna zmyslová kvalita, akou je napríklad vnem tepla. Vždy predpokladá isté porovnávanie, typický je zážitok inkongruity (nezhody, neprimeranosti, nesúladu, neočakávanosti).