V každej rodine to vrie... láskou, ale aj situáciami, ktoré prináša sám život. Rodina je ako klbko. Klbko zviazané láskou, zväčšujúce sa s pribúdajúcimi spoločnými rokmi, prežitými udalosťami, skrývajúce malé či väčšie tajomstvá, bolesti a prehry. Rovnako to platí pre rodinu Sáry a Vlada. Ich klbko je veľké, pretože majú štyri dospelé deti a večne sa u nich čosi deje. No čo ak sa klbko naruší? Čo potom?

Ukážka z knihy:

„Veľmi sa už na Lucku teším,“ vydýchne Sára, keď zhasne nočnú lampu a izba sa zahalí do tmy. Na stenách však tancujú tiene, cez žalúzie preniká do spálne svetlo z pouličných lámp, a budú neúnavne tancovať celú noc. Keď bola malá, bála sa ich. V tieňoch videla príšery, pred ktorými sa zakrývala perinou, no aj tak tušila ich prítomnosť a desili ju. To však bolo strašne, strašne dávno. Občas si už ani nevie predstaviť, že bola malá. O pár týždňov oslávi päťdesiatpäť rokov. Nepredstaviteľné! „Aj ja,“ povie ticho Vlado a chytí ju za ruku. „Aj keď... asi sa zasa niečo zmení.“ „Asi?“ zasmeje sa Sára a vychutnáva teplo manželovej dlane aj istotu, čo cíti už vyše tridsať rokov zakaždým, keď sa jej dotkne. Istotu, že všetko bude dobré, že sa všetko nejako vyrieši, utrasie. A chápe, ako to manžel myslí. 

Zatiaľ čo on odíde do práce, ona bude doma... každému k dispozícii. Vždy to tak bolo.

Kedysi snívala o kariére, ale po prvom pôrode prestala byť taká dôležitá... po treťom snívanie vzdala. A potom prišla na svet Lucka, ktorá jej kariéru definitívne odsunula nabok. Bola mamou štyroch detí, vo večnom kolotoči riešenia, varenia, prania... na nič iné jej nezostával čas. Roky plynuli a deti rástli. Oškreté kolienka a zlé sníčky vymenili iné problémy. Akné, nespokojnosť so sebou a s rodičmi – predovšetkým s rodičmi a s ich príkazmi a vytýčenými hranicami, pretože chceli voľný svet bez obmedzení, svet, ktorý neexistuje, a museli sa s tým vyrovnávať –, ale aj prvé lásky a prvé sklamania. Všetko to s deťmi prežívala tak intenzívne, akoby neexistovala hranica, kde sú ony a kde je ona... až kým neprišiel čas, keď dospeli a začali sa osamostatňovať. Najprv odišla Lenka. Vybrala si štúdium v Prahe. Sára si dodnes pamätá deň, keď ju s veľkým kufrom odprevádzali na autobusovú stanicu... lámalo jej srdce. Jej prvorodená odchádza, jej milovaná. Detská tvár s detskými očami, v ktorej sa už dali tušiť črty budúcej ženy. Mala len osemnásť... a odchádzala. Sára už vtedy cítila, že sa nevráti. A že všetko sa zmení... Teraz má Lenka dvadsaťdeväť a žije v Prahe. To mesto si zamilovala, a tak si po skončení štúdia našla prácu tam. Býva v prenajatom byte a zdá sa, že je so svojím životom spokojná. A to je hlavné.