Príbeh dievčaťa z druhého slovenského transportu do Osvienčimu. 

Margaréta biela je príbehom Heleny Weinwurmovej, ktorá sa 27. marca 1942 ocitla spolu so sestrou Aničkou medzi 703 mladými dievčatami v druhom slovenskom transporte do Osvienčimu. Je to príbeh mladého dievčaťa, ktoré dospievalo v ženskej časti nacistického koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau. Helenin príbeh prináša svedectvo doby, ktorá sa môže kedykoľvek zopakovať a ktokoľvek z nás sa v nej môže stať nežiaducim. Hovorí o tom, aký dopad môžu mať naše osobné príbehy a tragédie na životy druhých, predovšetkým na našich najbližších a na ďalšie generácie. Odhaľuje bolestivé spomienky jednej ženy, neskôr matky, ktorá po skúsenosti koncentračného tábora nachádzala vzťah k samej sebe a hľadala svoje bezpečné miesto v spoločnosti. Helenino rozprávanie dopĺňajú spomienky jej synov Petra, Pavla a nevlastného syna Jozefa. Reflektujú svoje i mamine možné vyrovnávanie sa s tragédiou, akou bol holokaust. Texty citlivo spracovala Petra Nagyová.

Ukážka z knihy:

Prológ

..Necítim nenávisť. Každý si nesieme vo svojom príbehu to si>oje. Najviac mi je ľúto, ked deti trpia za zlo, ktorého sa dopustili ich rodičia.

Držíte v rukách knihu, ktorá je rekonštrukciou príbehu Heleny Weissovej, neskôr Weinwurmovej, ktorá sa 27. marca 1942 ocitla spolu so sestrou Aničkou medzi 703 mladými dievčatami v prvom západoslovenskom transporte z bratislavskej Patrónky do Osvienčimu. Je to príbeh mladého dievčaťa, ktoré dospievalo v ženskej časti nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, do ktorého o pár týždňov nasledovala aj jej ďalšia sestra šárka.

Helenini rodičia, ako aj jej pätnásťročný brat Róbert a ďalší bratia, boli nacistami odsúdení na smrť. Väčšiu časť jej rodiny splynovali priamo v Auschwitzi.

Helenin príbeh prináša svedectvo doby, v ktorej sa môže znenazdajky ocitnúť ktokoľvek a stal sa v nej nežiaducim. Hovorí o tom, aký vplyv môžu mať naše osobné príbehy a tragédie na životy druhých, predovšetkým na našich najbližších a na dalšie generácie. Odhaľuje bolestivé spomienky jednej ženy, neskôr matky, ktorá po skúsenosti z koncentračného tábora nachádzala vzťah k samej sebe a hľadala svoje bezpečné miesto v spoločnosti.

Okrem Heleninho svedectva prináša aj zamyslenia jej synov Petra, Pavla a nevlastného syna Jozefa nad maminým životom. Spoločne sa vo svojich dialógoch vracajú do raných spomienok a do čias dospievania. Prechádzajú postupným uvedomovaním si časti rodinnej histórie a reflektujú svoje i mamine možné vyrovnávanie sa s tragédiou, akou bol holokaust.

Skúsenosť prežitia akejkoľvek tragédie je vždy silná.

Ba dokonca taká silná, že mnohokrát dokáže ovplyvniť aj psychiku obetí a premieta sa do rodinných a dalších vzťahov. Helena bola výnimočná v tom. že aj napriek mnohým problémom mala v sebe neskonalú túžbu žil a inšpirovala druhých. V dôsledku troch rokov v lágri mala značne podlomené zdravie, no ona sa ani napriek častým bolestiam, úzkostiam a životným turbulenciám nevzdala. Mala svoje rituály a bola nesmierne disciplinovaná.

Poznali sme sa posledných pätnásť rokov jej života. Bolo to jedno z tých hlbokých priateľstiev, ktoré si človek dokáže vytvoriť len párkrát za život. Aj v neskoršom veku všetkým ukazovala, že aj napriek zažitým hraničným situáciám a koncentráku si človek môže v sebe zachovať pozitívny prístup k životu a vypĺňať ho drobnými radosťami. Tým, ktori padali, pomáhala vstávať a na prežité sklamania odpovedala vždy len ľudskosťou. Mohla kedykoľvek rezignovať, ale ona to nikdy neurobila.