Pod ulicami Londýna sa rozprestiera svet, o ktorom väčšina z nás nikdy nepočula. Je to svet príšer, svätcov, vrahov a anjelov, rytierov v lesklej zbroji aj bledých diev v čiernom zamate. Svet tých, ktorí doň prepadli štrbinami z nášho, horného sveta. Richard Mayhew žil ako celkom obyčajný človek, až kým nezachránil dievča, čo sa pred ním zrazu objavilo zranené na ulici. Ani sa nenazdal a ocitol sa vo svete, o akom sa mu nesnívalo v najhorších – a ani najlepších – snoch.

Ukážka z knihy:

Poslednú noc pred odchodom do Londýna si Richard Mayhew bohvieako neužíval.

Teda, začal tým, že si užíval: užíval si karty na rozlúčku, užíval si objatia viacerých nie celkom neatraktívnych mladých dám zo svojho okolia, užíval si varovania pred nástrahami veľkomesta a biely dáždnik s mapou londýnskeho metra, na ktorý sa mu poskladali kamaráti. Užíval si aj prvých niekoľko pív. Postupne si to však s každým ďalším pivom užíval o niečo menej, až kým nesedel na obrubníku pred krčmou v malom škótskom mestečku a nezvažoval výhody a nevýhody toho, že sa pogrcia. Vtedy si to už neužíval ani trocha.

Kamaráti v krčme ďalej oslavovali jeho očakávaný odchod s vervou, ktorá mu už začínala pripadať až trocha desivá. Sedel na obrubníku, pevne sa držal zavretého dáždnika a uvažoval, či odchod do Londýna je naozaj taký dobrý nápad.

„Mal by si dávať lepší pozor,“ varoval ho škrípavý starecký hlas. „Pôjdu po tebe, ani sa nenazdáš. Možno ťa aj zabasnú. Vôbec by ma to neprekvapilo.“ Z úzkej tváre pripomínajúcej vtáčí zobák ho sledovala dvojica očí s prenikavým pohľadom.„Si v poriadku?“ 

Neil Gaiman
„Áno, ďakujem,“ odvetil. Mal čerstvú tvár s chlapčenským nádychom, mierne zvlnené orieškovohnedé vlasy. Celkovo pôsobil mierne dokrkvaným dojmom človeka, čo sa práve zobudil. Bol vďaka nemu oveľa príťažlivejší pre opačné pohlavie, ako by si bol myslel.

Starenina tvár zjemnela.„Na, chudáčik malý,“ povedala a vložila mu do ruky päťdesiatpencovku.„Ako dlho si už na ulici?“

„Nie som bezdomovec,“ vysvetľoval jej strápnené a pokúšal sa dať jej mincu späť.„Vezmite si tie peniaze, prosím. Nepotrebujem ich. Vyšiel som len na chvíľu na čerstvý vzduch. Zajtra odchádzam do Londýna,“ dodal.

Podozrievavo si ho premerala, prijala od neho päťdesiatpenco-vú mincu a schovala ju kamsi do záhybov kabáta a šálu, čo mala na sebe. „Ja som v Londýne bola “ zverila sa mu. „Vydala som sa tam. Bol to však mrcha chlap. Matka mi vravela, že sa nemám vydávať doďaleka, ale bola som mladá a krásna, aj keď by si to už dnes asi neuveril. Sla som za hlasom srdca.“

„O tom nepochybujem,“ povedal Richard s čoraz trápnejším pocitom. Presvedčenie, že sa pogrcia, v ňom však pomaly slablo.

„Niežeby mi to nejako pomohlo. Bola som bez domova, takže viem, aké to je,“ pokračovala starena. „Preto som si myslela, že aj ty si bezdomovec. Načo ideš do Londýna?“

„Našiel som si tam prácu,“ oznámil jej pyšne.

„Akú?“

„No... s cennými papiermi,“ odvetil podstatne neistejšie.

„Ja som bola tanečnica,“ prezradila mu a začala nemotorne poskakovať po chodníku do rytmu piesne, ktorú si k tomu falošne hmkala. Potom sa knísala zboka nabok, ako keď sa spomaľuje detský vĺčik, a nakoniec zastala tvárou k Richardovi. „Nastav ruku,“ prikázala mu. „Prečítam ti budúcnosť.“ Poslúchol ju.