Kedysi mocný boh, boh slnka Apolón, teraz však pubertiak Lester Papadopoulos, pokračuje v náprave svojich chýb. A Zeus mu to dáva riadne vyžrať. S pomocou priateľov sa Apolónovi podarilo prežiť prvé dve skúšky. Lenže teraz musí s Meg vstúpiť do zradného labyrintu a nájsť tretieho imperátora, ktorý je priamym zosobnením vraždenia, mučenia, šialenstva, výstredností. Vyhnaného olympského boha čaká ten najbiednejší, najtrápnejší a najstrašnejší týždeň v jeho viac ako štyritisíc rokov dlhom živote!

Ukážka z knihy:

Chcete proroctvo? Niečo vám natáram Vyznajte sa v tom!
„VZDORUJ!“ HEROFILA SI KĽAKLA vedľa mňa. „Apolón, musíš vzdorovať!“

Kvôli bolesti som nemohol rozprávať. Inak by som jej povedal: Dočerta, ďakujem za takú neskutočnú múdrosti Ty musíš byt orákulum alebo čo!

Aspoňže odo mňa nechcela, aby som to slovo zamontoval do krížovky z kamenných dlaždíc.

Po tvári sa mi lial pot. Telo mi sršalo, no nie tým dobrým spôsobom, ako keď som bol boh.

Čarodejnica ďalej zaklínala. Vedel som, že musí napínať sily, ale tentoraz som netušil, ako to mám využiť. Bol som v reťaziach. Nemohol som vykonať ten trik so šípom v hrudi, a aj keby som to urobil, Médea už asi bola so svojou mágiou tak ďaleko, že by ma jednoducho nechala zomrieť. Moja podstata by sa vyliala do jazera ichoru.

Hrať na píšťale ako Grover som nevedel. Nemohol som sa spoľahnúť na rastliny ako Meg. Nemal som číru silu Jasona Gracea, aby som prelomil klietku venta a zachránil kamarátov.

Vzdoruj... Ale ako?

Začínal som strácať vedomie. Pokúšal som sa myslieť na deň svojho narodenia (áno, pamätám si tak ďaleko dozadu), keď som vyskočil matke z lona, pustil sa do spevu a tanca a zaplavil svet svojím úžasným hlasom. Spomínal som na prvý výlet do delfskej rokliny, keď som zápasil so svojím nepriateľom Pythónom a cítil, ako sa obmotáva okolo môjho nesmrteľného tela.

Ďalšie spomienky boli zradnejšie. Predstavil som si, ako sa veziem v slnečnom kočiari na oblohe, ale nebol som to ja, bol som Helios, Titan slnka, a ohnivým mečom som švihal po chrbtoch svoje tátoše. Videl som sa ponatieraný zlatom, s korunou lúčov na čele, ako prechádzam pomedzi dav oddaných smrteľných uctievačov - ale bol som imperátor Caligula, Nové slnko.

Čo som zač?

Skúšal som si predstaviť tvár svojej matky Létó. Márne. Aj otec Zeus so svojím desivým zachmúreným výrazom bol iba zahmlený obraz. Moja sestra - jasné, predsa by som nikdy nezabudol na svoje dvojča! Ale aj jej tvár som mal nejasnú. Mala strieborné oči. Voňala zemolezom. Čo ďalej? Spanikáril som. Nevedel som si spomenúť na jej meno. Nevedel som si spomenúť na vlastné meno.

Roztiahol som prsty na kamennej dlažbe. Tleli a krútili sa ako vetvičky v ohni. Telo akoby sa mi rozkladalo na pixely, rovnako, ako keď sa rozpadávali panotiovia.

Herofila mi zrúkla do ucha: „Vzdoruj! Príde pomoc!“

Netušil som, ako to môže vedieť, aj keď je orákulum. Kto ma príde zachrániť? Kto môzel

„Zaujal si moje miesto,“ naliehala. „Tak to využi!“