Thorkild Aske je smoliar, ktorému nevyšla ani vlastná samovražda. A jeden z najbizarnejších vyšetrovateľov, akého ponúka súčasná severská krimi. Život skôr predstiera ako žije, kedysi elitný policajt skončil vo väzení a prišiel o všetko, čo mal kedy rád. Medzi jeho najväčšie sny patrí, aby mu jeho psychiater opäť predpísal tabletky na úzkosť. Bývalý policajný vyšetrovateľ neochotne súhlasí, že bude autorke kriminálnych románov pomáhať pri práci na novej knihe. Jej predošlého konzultanta zavraždila depresívna manželka a Thorkild sa jej zdá ako vhodná náhrada. Pripravovaný román by mal byť založený na skutočnom prípade dvoch dievčat, ktoré bez stopy zmizli z detského domova. Thorkild je však magnet na problémy a nič nepôjde tak ľahko, ako na prvý pohľad vyzeralo.

Ukážka z knihy:

Nikdy som nemal rád prelom zimy a jari. Stromy sa pokrútia, sú holé a pripomínajú zmutované buriny, čo sa vydrali zo zeme po jadrovej vojne. Celý Stavanger sa topí v nekonečných prehánkach, vďaka ktorým nadobúda zelenosivú farbu rias.

Na úrade práce na ulici Klubbgata v centre mesta je teraz viac ľudí. Pohovka v čakárni je plná, tváre čakajúcich sú meravé, títo ľudia sú presvedčení, že zlyhali a vidno to na nich.

„Thorkild Aske.“ Iljana má rovnako chabý stisk ruky ako naposledy. Ba možno doň vkladá ešte menej energie, má chladnejšiu dlaň, je to ako podávať ruku mŕtvole v mraziacom boxe.

„Teší ma,“ povie absolútne nepresvedčivo a zvezie sa na novú modrú kancelársku stoličku.

„Aj mňa, veľmi,“ odpoviem a sadnem si.

„Viete naspamäť svoje rodné číslo?“

„Áno, samozrejme.“ Na stole tróni miska s plastovými banánmi, pôsobí rovnako bezútešne ako aj predtým. Všimnem si, že im teraz robí spoločnosť aj strapec hrozna a hruška. Miestnosť však nevyzerá o nič šťavnatejšie, ako keď jej dominovali len imitácie banánov.

„Mohli by ste mi ho nadiktovať?“ Zľahka podráždene sa pomrví na stoličke.

Odrapkám rad číslic a Iljana sa konečne môže odvrátiť od mojej zjazvenej tváre. Zahľadí sa na monitor počítača.

„Čiže viac nemáte záujem o poberanie podpory. Žiadate o invalidný dôchodok.“

„Áno.“ Podám jej obálku, čo držím v ruke. „Spolu s mojím podporným tímom sme dospeli k názoru, že je to tá jediná správna cesta.“

Zloží si okuliare a pozrie sa na mňa. „Po tom, čo sa stalo, keď ste...“

„Keď som bol na návšteve u sestry na severe minulú jeseň... áno.“