Po ťažkej havárii sa Marcel konečne preberal z umelého spánku. Jeho vzťah s Lenou, ktorý na dva mesiace nečakane prerušila nehoda na motorke, dostáva novú šancu. Lenu však trápia mnohé nevyriešené problémy. Nad Marcelovým zdravotným stavom visia otázniky, ešte stále je ženatý a v jeho blízkosti sa pohybuje doktorka Rút – Marcelova bývalá milenka, ktorá vedela naplniť jeho zvláštne túžby. Dvojicu prenasledujú tiene minulosti.

Lena cestuje za Marcelom, aby mu bola nablízku, a odhaľuje nové prekvapivé skutočnosti z jeho života. Odradí ju to alebo privrie oči a prijme Marcela takého, aký je?

Ukážka z knihy:

Marcel sa prebral. Nestalo sa to iba tak, odrazu, ako to býva vo filmoch. Neprebudil sa sám od seba, neotvoril oči a nespýtal sa: „Kde som? Čo sa stalo? Kde je Lena?" Ani si nesadol na okraj postele, nevstal a neodkráčal z nemocničnej izby. Takto to v skutočnosti neprebieha. Marcela zobudil nemocničný personál. Stalo sa to až vtedy, keď si boli lekári istí, že to zvládne a že jeho stav je po operáciách stabilizovaný.

Celé dva mesiace som netušila, kedy a či vôbec sa preberie. Správy o ňom mi podával Libor, jeho a vlastne už aj môj kamarát. Ten Libor, ktorý nám robil alibi pred Marcelovou ženou. Často sme sa všetci traja stretávali v pardubickom penzióne Birdie, popíjali pivo a zhovárali sa o autách. Po Marcelovej nehode mi Libor občas napísal správu. Stručnú, iba informatívnu. Len aby som vedela, že Marcel žije a že je stále v umelom spánku. Bola som mu za to nesmierne vďačná.

Tie dva mesiace bez Marcela boli pre mňa utrpením. Keby som nemala deti, možno by som si siahla na život. Po rozvode osamelá, dlho bez vášne a lásky. A keď som ju konečne našla, po Marcelovej havárii som sa znova ocitla v temnej prázdnote pochmúrnych myšlienok a beznádeje. Takto pateticky som označila svoj stav. Keby bol Marcel môj a keby neležal v nemocnici vzdialenej päťsto kilometrov od Bratislavy, aspoň by som ho mohla navštevovať. Pravidelne by som sa mu prihovárala, aj keby mi neodpovedal. Návšteva nemocnice by sa pre mňa stala denným rituálom. Ale takto? Nezostávalo mi nič iné, len čakať na zázrak. Navyše ma zožierala žiarlivosť. Som od neho tak däleko a tie dve ženské, jeho zákonitá manželka Xénia a bývalá milenka Rút, žijú v tom istom meste. Môžu ho navštevovať, kedy sa im zachce, a podprahovo naňho vplývať. Čo ak sa preberie a nespozná ma? Čo urobím potom?

Čierne myšlienky som zaháňala prácou, hoci to príliš nepomáhalo. Som projektovou manažérkou v banke a plat naozaj neberiem zadarmo. Pracovných úloh sa každý deň valí neúrekom, na nudu sa sťažovať nemôžem, hoci som zistila, že nie je nič ubíjajúcejšie, ako keď v práci nemáte do čoho pichnúť. Mne to momentálne nehrozí, ale spomínala som si na časy z predošlých zamestnaní, keď som hodiny nemala čo robiť. Je to oveľa horšie, ako byť vyťažený. Pochopí to iba ten, čo to zažil. Ostatní by vám sladké ničnerobenie ešte závideli.

Občas som zavolala do tachovskej nemocnice, aby som si overila, že Marcel žije. Libora som nechcela otravovať každý deň a bolo dobré mať informáciu o Marcelovom stave aj z iného zdroja. Odkedy Xénia, Marcelova žena, zneužila jeho telefón a v Marcelovom mene mi napísala, že sa so mnou rozchádza, neverila som nikomu a ničomu. Na sociálnych sieťach sa dá ľahko podvádzať.