Karol Lovaš sa s Alojzom Lorencom stretol prvýkrát v roku 1998 ako novinár. Po dvadsiatich rokoch sa zišli znovu. Spoločný rozhovor katolíckeho kňaza, ktorým sa Lovaš medzitým stal, a bývalého 1. námestníka federálneho ministra vnútra ČSSR, ktorý bol v rokoch 1986 - 1989 zodpovedný za československú Štátnu bezpečnosť, reflektuje dobu minulú i súčasnú. Lorencove spomienky na Gustáva Husáka, Vasila Biľaka alebo Alexandra Dubčeka sú dôležitým svedectvom o dobe spred roku 1989. Lorenc stál ako jeden z hlavných aktérov pri jej konci. Nie je bežné, aby presvedčený ateista pristúpil na rozhovor s kňazom a rozprával sa s ním napríklad o viere, Bohu, cirkvi, o živote a smrti, vine a treste, o odpustení a zodpovednosti.

Dramatik a spisovateľ Ján Solovič po prečítaní rukopisu napísal: „Ani jeden nepoužíva prázdne slová. Za prázdne slovo sa dá chytiť. To však nie je tento prípad."

Ukážka z knihy:

Michail Gorbačov bol v roku 1987 na návšteve Československa. S rovnakým poslaním ako vtedy u pápeža?

Medzi tými dvomi návštevami bol predsa dvojročný rozdiel a veci sa vyvíjali. V roku 1987 M. S. Gorbačov v Prahe bývalých reformných členov strany, ktorí boli po roku 1968 zo strany vyhodení, sklamal. Očakávali od neho zásadný postoj k roku 1968. Ale nestalo sa. Nepodporil ani reformné sily v štruktúrach štátneho a hospodárskeho riadenia. Z analýz informácií, ktoré mi boli známe v roku 1988, vyplývalo, že Sovietsky zväz stráca záujem o strednú Európu. A hoci každý skúmal, čo Gorbačov zamýšľa, a snažili sa čítať jeho gestá, bolo to jedno. Čo zamýšľal a čo sa dialo, boli dve rozdielne veci. Na jeho politickej dráhe sa prejavoval zákon neúmyselných následkov. Rozhodnutia M. S. Gorbačova prinášali reakcie, ktoré nechcel a ani neplánoval. Vplyv subjektívneho faktora jednotlivých krajín na vývoj bol dôležitý najmä tým, akým spôsobom sa zmena uskutoční. Dôkazom toho je fakt, že hoci krajiny v strednej Európe vyšli každá z inej situácie, nie celkom rovnakej vnútornej politiky i stavu ekonomiky a prešli rôznymi cestami, nakoniec skončili v rovnakom cieli.

Nástup Gorbačova a jeho perestrojky som prijal s nadšením, v očakávaní zmien aj s jeho úsilím o zmiernenie napätia vo svete. Neskôr s obavami z prejavujúcej sa straty kontroly nad vývojom, až po naprosté sklamanie. V princípe je možné reformy uskutočniť buď zo silnej autoritárskej pozície, alebo v parlamentnej demokracii po vyhraných volbách. V Sovietskom zväze bol možný iba prvý variant. Krajina, akou bol Sovietsky zväz, nemôže začať reformy deštrukciou štátnej moci. To predsa Gorbačov musel vedieť. Zostane rozporuplnou postavou histórie. A história nehodnotí politikov podľa úmyslov, ale podľa výsledku.