Autor tejto knihy je presstitút a bohapusto si vymýšľa. Jeho román neobsahuje ani jednu pravdivú vetu. Dej sa odohráva v krajine, ktorá by pokojne mohla byť aj Slovenskom, ale nie je. Keby ste sa napriek tomu v niektorej postave spoznali, neváhajte a okamžite sa prihláste na najbližšom policajnom oddelení alebo prokuratúre. Nezabudnite si občiansky preukaz a zubnú kefku.

Obyvatelia Malebnej krajinky pod Drobnými veľhorami sporadicky miznú. Iní urobia – celkom nečakane – závratné kariéry. Tie dva javy spolu súvisia. Zlo rozožiera krajinu všetkým na očiach, celkom otvorene. Obete sa nebránia, pravdu si nepripúšťajú: to by si predsa mocní nedovolili, ľudia by to predsa nedopustili a im by sa to predsa nemohlo stať.
Nakoniec sa to, samozrejme, všetkým stane.

Závislá tínedžerka zmizne z resocializačného centra, no nikomu nechýba. Rozhodne nikomu, kto by sa počítal. Feťáčky klamú, kradnú a zomierajú. Každý to vie.
Talentovaný politik sa stane Predsedom a ovládne celú krajinu. Neovláda však svoje pudy a napokon ani vlastné rozhodnutia. Nie je to problém, kým ho nútia robiť veci, ktoré sa mu páčia.
Malý vekslák sa chce stať veľkým hráčom. Ľudia sú preňho len šachové figúrky, ktoré posúva po štvorčekovanom papieri. Neuvedomuje si, že nehrá šach, iba piškvorky.
O zabijakovi mafie koluje fáma, že za svoj život vykopal jamu, do ktorej by sa pohodlne zmestila podzemná garáž nákupného centra. Nie je to pravda, jamu si každý vykope sám. Kto má v rukách lopatu, mal by rátať s najhorším.
Nadšený neonacista stratí v lese kamaráta. Nájde životnú lásku, dobrého priateľa, prácu snov a nakoniec aj pravdu, ktorá ho o všetko znova oberie.
Mladý analytik sa stane vychádzajúcou hviezdou novinárskeho neba. Čaká ho skvelá budúcnosť, ak dokáže prežiť.

Príbehy jednotlivých postáv vykresľujú systém, v ktorom neexistujú hranice medzi mafiou a politikou ani zločinom a zákonom. Život je bezcenný, smrť je tovar. Štát ovládajú nízke pudy vysokopostavených zločincov. Autor bestsellera Mäso – Vtedy na východe vo svojom druhom románe Sviňa predkladá čitateľovi desivú fikciu, ktorá by sa poľahky mohla stať slovenskou realitou.

Z knihy Sviňa číta Boris Farkaš:

Ukážka z knihy:

S Broňou sú iba problémy.

Expertom na mŕtvoly nie je patológ, ale policajt. Wagner pozná hodnotu súkromia. Zúfalej matke pomôže dokonale nastavený sociálny systém. Novinári nemusia klamať, stačí, že sú leniví.

Mŕtva feťáčka na hajzli nie je nič neobvyklé. Feťáčky často kapú na hajzloch. Doktor ich už videl dosť, a pár ich ešte zaručene uvidí. Táto je iná. Väčšinou im trčí pumpa z ruky, nie fľaša z rozkroku. Videl už všetko, zvykol si, no stále sa na to nedíva o nič radšej. Znechutene si prezerá telo v hnedastej kaluži. Krv je všade. Posteľ v izbe je ňou nasiaknutá. Tmavá krvavá stopa sa od nej tiahne až do kúpeľne. Kým dievča celé stieklo, vydalo ešte na poriadnu mláku.

„Tak ja zašijem ju, ale rodiť ona už nebude."

Úder do zátylku ho zasiahne nečakane a tvrdo.

„Neplatím ťa, aby si zo mňa robil debila!"

Chlap, ktorý ho udrel, je profesionál. Jeho platia, okrem iného, aj za to, aby na šľapkách nezostávali stopy po bitke. Nie je zvlášť veľký. Trochu vyšší, ale žiaden golem na steroidoch. Šľachovitý, s ulízanými svetlými vlasmi a tmavými kruhmi pod bledomodrými očami. Ďalšiu ranu schytá doktor do obličky. Zloží sa na kolená. Direktor býva prchký, ale ešte nepočul, aby niekoho mlátil len tak, že mu rupli nervy. Je sadista, nebije ľudí v hneve. To je, ako keby nejaký gurmán hltavo žral bagetu z pumpy, lebo nestihol obed. Musí mať nervy úplne v háji. Panikári. Doktor síce

nie je psychiater, ale je mu jasné, že ak si ďalšie poznámky neodpustí, môže skončiť aj horšie ako len s modrinami. Nebude ho dráždiť. Feťáci zostávajú nevypočítateľní, aj keď sú už roky čistí.

„Je mŕtva," skonštatuje doktor, hoci to musí byť jasné každému. Bledé telo bez krvi nepripomína ľudskú bytosť, vyzerá skôr ako niečo, čo priniesli od mäsiara.

„Viem," pokrčí plecom Direktor. „Už som ju tak našiel. Ten hajzel odišiel a ju tu nechal ležať, nikomu nič nepovedal."

„Tak mňa ste volali načo?“

Nebolo to prvý raz, čo ho zavolali k poškodenému dievčaťu. Niektorí hostia bývali brutálni. Preto chodili práve sem. Mohli si užiť veci, ktoré na voľnom trhu neboli dostupné ani za peniaze. Zabíjanie však nebolo v ponuke ani v Solis Ortus. Mŕtvoly sú síce jeho odbor, je patológ, ale kriesiť ich nevie. Doma bol plastický chirurg, špecializoval sa na obete mín, no na to mohol v Európe zabudnúť. Bol rád, že ho vôbec nechali robiť medicínu. Výbuchy tu boli raritné, a ktorý domorodec by dovolil, aby jeho pipke robil kozy nejaký Arab? Pokúšal sa im vysvetliť, že je vlastne Paštún, a študoval v Moskve, u svetových špičiek, no nikoho to nezaujímalo. Nesťažoval sa. Mŕtvi nezazerali a štetky boli vďačné. Táto už nebude. Niet ničoho, čo by pre ňu mohol urobiť.

„Chcem, aby ste urobili papiere," odpovie Direktor tónom, z ktorého je jasné, že nechápe, čo vlastne patológ nechápe. „Robíte aj obhliadky, nie?“

„Robím, áno."

„Tak vy len napíšte papiere, že bez cudzieho vinníka, a ja sa už postarám."

„Bez cudzieho zavinenia sa píše. Ale toto sa nedá."

„Jak sa nedá?" Z Direktorovho hlasu zreteľne počuť hystériu.

„Dobre, len kľud, nehovorím vám, že toto ja nechcem urobiť. Toto ja neviem urobiť," snaží sa doktor o upokojujúci tón, hoci sám nemá ďaleko k panike. Nechce sa zapliesť do vraždy, no ešte menej sa chce stať jej obeťou. „Ja napíšem vám do papiera, čo vy mne poviete, ale aj tak mne na to prídu. Nezomrela v nemocnici, budú musieť jej urobiť pitvu."