Vo svojom najväčšmi autobiografickom románe s nami Paulo Coelho znovu prežíva sen generácie hippies, ktorá túžila zmeniť svet a šíriť mier. Paulo je mladý muž a chce sa stať spisovateľom. Nechá si narásť dlhé vlasy a vyberie sa do sveta hľadať slobodu a hlbší zmysel existencie. Zástupcovia brazílskej vojenskej diktatúry ho zatknú a uväznia. Neskôr, roku 1970 sa v Amsterdame stretne s Karlou a nasadnú na Magic Bus, ktorý ich má odviezť do Nepálu. Cestou prežijú výnimočný príbeh lásky. Aj ich spolucestujúci prechádzajú hlbokými premenami a nachádzajú nové životné hodnoty.

Z portugalského originálu Hippie (Editora Schwarcz S.A., Sao Paulo 2018) preložila Jana Benková Marcelliová.

VLADO KOBIELSKY číta z knihy HIPPIE:

Ukážka z knihy:

V septembri 1970 dve miesta súťažili o výsadu, ktoré z nich sa bude považovať za stredobod sveta: londýnske námestie Piccadilly Circus a amsterdamské námestie Dam. Nie každý to však vedel; keby ste sa opýtali, väčšina ľudí by odpovedala: „Biely dom v Spojených štátoch a Kremeľ v Sovietskom zväze.“ Lebo títo ľudia získavali informácie z novín, televízie či rozhlasu, dávno prekonaných komunikačných prostriedkov, ktoré už nikdy nezískali taký význam, aký mali, keď boli vynájdené.

V septembri 1970 boli letenky veľmi drahé, lietadlom mohla cestovať len elita. Teda, celkom to neplatilo o obrovskom množstve mladých ľudí, ktorých staré komunikačné prostriedky hodnotili len podľa vzhľadu: nosili dlhé vlasy, pestrofarebné šaty, neumývali sa (čo bola lož, ale mladí nečítali noviny a dospelí uverili akejkoľvek ponižujúcej správe o tých, ktorých považovali za „hrozbu pre spoločnosť a dobré mravy“), predstavovali nebezpečenstvo pre celú generáciu usilovných chlapcov a dievčat a snažili sa v živote presadiť príšerným vzorom zhýralosti a, ako sa pohŕdavo hovorilo, „voľnej lásky“. Nuž, táto čoraz početnejšia skupina mladých ľudí vedela šíriť správy spôsobom, ktorý sa nikomu nepodarilo odhaliť.

„Neviditeľná pošta“ sa neusilovala šíriť názory na nový model Volkswagenu či nové druhy práškov na pranie, ktoré práve uviedli na trh na celom svete. Ich správy sa obmedzovali na informácie o dalšej veľkej ceste, na ktorú sa vydá drzá, špinavá mládež, vyznávajúca „voľnú lásku“, odetá v šatách, aké by si človek s dobrým vkusom neobliekol. Dievčatá nosili vlasy zapletené do vrkočov ozdobených kvetmi, dlhé sukne, farebné blúzky bez podprsenky a náhrdelníky z najrôznejších korálikov všetkých farieb; chlapci si celé mesiace nestrihali vlasy a neholili brady, chodili v obnosených, vyblednutých, roztrhaných džínsoch, lebo džínsy boli všade na svete drahé — okrem Spojených štátov, kde ich predtým nosili len robotníci z tovární, a teraz ich bolo vidieť na obrovských koncertoch v San Franciscu a okolí.

„Neviditeľná pošta“ fungovala vďaka tomu, že ľudia chodili z jedného koncertu na druhý a dohadovali sa, kde sa stretnúť, ako spoznať svet bez toho, aby museli nasadnúť na zájazdový autobus, kde sprievodca rozpráva o okolí, mladí sa zatiaľ nudia a starí spia. A tak sa ústnym podaním dozvedeli, kam na další koncert či kde sa otvára dalšia veľká cesta, na ktorú sa treba vydať. A mohol si to dovoliť každý, lebo obľúbeným autorom v tejto komunite nebol Platón ani Aristoteles, nepodľahli ani komiksom preslávených kresliarov. Veľká kniha, bez ktorej sa na starý kontinent nevydal takmer nik, sa volala Európa za pat dolárov na deň a napísal ju Arthur Frommer. Vďaka nemu všetci vedeli, kde sa ubytovať, čo si treba pozrieť, kam sa ísť najesť, kde sa ľudia stretávajú, aj kde si takmer zadarmo môžu vypočuť živú hudbu.