Nou vyhnali z domu a prinútili ju vzdať sa svojho dieťaťa, pretože otehotnela s nemeckým vojakom. Útočisko nachádza v kočovnom cirkuse, kde sa musí naučiť nebezpečnú akrobaciu na visutej hrazde, aby skryla svoju pravú identitu. Aj napriek počiatočným nezhodám sa spriatelí s akrobatkou Astrid, Keď však pravda vypláva na povrch, obe sa musia rozhodnúť, či ich výnimočné priateľstvo dokáže spasiť, alebo či tajomstvá, ktoré obe ukrývajú, všetko zničia.

Ukážka z knihy:

Prológ

Paríž

Teraz ma už určite hľadajú.

Zastala som na schodoch múzea, chytila som sa zábradlia, aby som nespadla. V ľavom boku som cítila bolesť ostrú ako nikdy predtým, vlani som mala zlomený bedrový kĺb a poriadne sa to nezahojilo. Za sklenou kupolou Grand Palaisu na avenue Winston Churchill sa ružovela súmračná marcová obloha.

Nakukla som do oblúkovitého vchodu Petit Palaisu. Na mohutných kamenných stĺpoch visel červený transparent vysoký dve poschodia: Deux cents ans de mágie du cirque — Dvesto rokov cirkusovej mágie. Transparent bol ozdobený obrázkami slonov, tigra a klauna, v mojich spomienkach boli ich farby oveľa jasnejšie.

Mala som niekomu povedať, že odchádzam. No usilovali by sa ma zastaviť. Svoj útek som plánovala celé mesiace predtým, odkedy som sa v Timesoch dočítala o nadchádzajúcej výstave, a dobre som ho zosnovala — podplatila som asistentku v domove opatrovateľskej služby, aby urobila fotku, ktorú som potrebovala poslať na pasové oddelenie, v hotovosti som zaplatila letenku. Takmer ma prichytili, keď taxík, ktorý som si privolala, zastal pred domovom v tme pred úsvitom a hlasno zatrúbil. No recepčný sa nezobudil.

Pozbierala som všetky sily a znova som začala stúpať hore, schod za schodom. V hale sa už rozbehla vernisáž a pod nádherne vymaľovaným stropom chodili muži v smokingoch a ženy vo večerných róbach. Rozhovory vo francúzštine okolo mňa bublali ako dávno zabudnutý parfum, ktorý som zúfalo vdychovala. Známe slová sa mi vracali najprv ako potôčik, potom ako rieka, hoci som ich nepočula pol storočia.

Nepristavila som sa na recepcii, aby som sa ohlásila, nečakali ma. Vyhýbala som sa chuťovkám a šampanskému, ktoré ponúkali čašníci, a kráčala som po mozaikovej dlážke, popri nástenných maľbách k cirkusovej výstave, ktorej vstup označovala menšia verzia vonkajšieho transparentu. Zväčšené fotografie viseli zo stropu na tenulinkých drôtoch, ktoré nebolo vidieť, zábery hltača mečov, tancujúcich koní a ďalších klaunov. Pod každou fotografiou je ceduľka a mená sa mi vracajú ako pieseň: Lorch, D’Augny, Neuhoff — veľké európske cirkusové dynastie zničené vojnou a časom. Pri poslednom mene ma začali páliť oči.

Pod fotografiami visel veľký, ošúchaný plagát ženy držiacej sa rukami hodvábnych lán, jednu nohu mala vystretú za sebou pri arabeske. Tú mladú tvár a telo som ledva spoznala. V duchu som počula plechové tóny kolotočovej melódie, znelo to slabo ako hudba z hracej skrinky. Cítila som spaľujúcu horúčosť svetiel, od tej horúčosti mi takmer zliezla koža.