Kniha má zvláštne špecificky orezané strany. Je to dizajn od vydavateľa, nie je to poškodená väzba. Každý jeden kus je rovnaký :)

Nórska spisovateľka Maja Lunde vo svojom mimoriadne úspešnom románe sleduje osudy troch generácií včelárov a na pozadí celosvetovej ekologickej krízy spriada pútavý príbeh o ich vzťahu nielen ku včelám a k prírode, ale aj k rodine. William je melancholický biológ a obchodník s osivom v Anglicku v roku 1852. Sníva o tom, že zhotoví úplne nový typ včelieho úľa, ktorý prinesie slávu a rešpekt jemu i jeho deťom. George chová včely na americkom Stredozápade v čase, keď mnohí včelári v Spojených štátoch zaznamenávajú nevídaný úhyn včelstiev. Záchranu vidí v synovi Tomovi, ten má však celkom iné plány, ako pokračovať v otcových šľapajach. Číňanka Tao je mladá matka, ktorá na úsvite dystopického 22. storočia ručne opeľuje ovocné stromy. Spočiatku sú vzťahy medzi týmito tromi hrdinami nejasné, no napokon sa ukáže, že ich osudy navzájom úzko súvisia.

Ukážka z knihy:

Nepokoj v nohách, mravčenie.

Dom zrazu stíchol. Kam všetci zmizli?

Počul som iba praskanie uhlia v peci.

A zrazu spev. Čisté jasné hlasy zo záhrady.

Je čas vianočný, vzácny, radostný.

v jasliach leží Boží Syn.

Vari už budú Vianoce?

V posledných rokoch začali rozličné spevácke skupiny v našom kraji spievať v čase adventu koledy, nie za peniaze alebo dary, ale v duchu Vianoc, len s cieľom potešiť svojho blížneho. Kedysi sa mi to zdalo krásne, páčilo sa mi, ako tie spevy vedeli vo mne zažať svetlo, o ktorom som ani netušil, že ešte existuje. Teraz sa mi to zdalo nekonečne dávno.

Jasné hlasy tiekli ku mne ako voda počas odmäku.

Záchranca z neba príde po teba.

prišiel aby vykúpil svet z hriechu vín...

Položil som nohy na dlážku. Pod chodidlami sa mi zdala nezvyčajne tvrdá. Zrazu som bol znova malé dieťa, bábätko, nohy si ešte nezvykli na tvrdú zem, boli sformované na tanec po prstoch, tak som si pamätal Edmundove nôžky s vysokým priehlavkom, rovnako mäkké a klenuté dolu ako hore. Držal som ich v rukách, díval som sa na ne a nadchý nal som sa, ako sa človek nadchýna pri prvorodených deťoch. Rozmýšľal som, že budem preňho niečím iným, budem pre teba niečím iným, celkom iným, ako bol môj otec pre mňa. A tak som s ním stál, až kým mi ho Thilda nevytrhla pod zámienkou, že mu musí dať piť alebo mu treba vymeniť plienky.

Moje bábätkovské nohy pomaly vykročili smerom k oknu. Každý krok znamenal bolesť. Predo mnou sa otvorila záhrada a tam som ich uvidel.

Všetkých sedem, pretože to nebol nejaký cudzí spevokol z dediny, boli to moje vlastné dcéry.