Voľba pápeža Františka, 265. nástupcu svätého Petra, znamená začiatok novej epochy. Nespočíva len v tom, že František od čias odstúpenia Celestína V. v roku 1294 je len druhým pápežom vôbec, ktorý nastúpi do úradu, hoci jeho predchodca ešte žije, ale aj preto, že sa medzi kardinálmi prvýkrát verejne diskutovalo o tom, či a kedy je kardinál vôbec hoden voliť pápeža. Tak prednaznačuje škandál okolo škótskeho kardinála Keitha O´Briena, ktorý odstúpil 25. februára 2013, novú epochu.O tom, či je kardinál hoden voliť pápeža, doteraz nebolo potrebné diskutovať. Od roku 1089 patrí toto práve jedine kardinálom. Moderné pravidlá pápežskej voľby stanovili Pavol VI. a Ján Pavol II. v základom spise Romano Pontifici eligendo a Universi Dominici Gregis. Obidvaja vyslovene trvajú na práve kardinálov voliť pápeža. Ba ešte viac: Ukladajú kardinálom povinnosť dopraviť sa do Ríma včas, aby sa mohli zúčastniť voľby pápeža. Zopár dní pred svojím odstúpením, 22. Februára 2013, vydal Benedikt XVI. nariadenie kúrii, Motu Proprio, v ktorom posilňuje paragraf 35: „Žiaden kardinál s právom voľby nesmie byť vylúčený z aktívnej alebo pasívnej voľby pápeža zo žiadneho dôvodu a pod žiadnou zámienkou.“ Predtým sa v dejinách uvádzali len tri dôvody, ktoré mohli kardinálovi zabrániť vo voľbe: 1. násilie, 2. zdravotné problémy a 3. vzdialenosť. Dôvod číslo jedna, použitie násilia, aby sa zabránilo príchodu kardinála, bol pri voľbe pápeža stále významným faktorom.