Ústredným motívom mystickej novely nemeckého básnika Novalisa (1772 - 1801) je modrá kvetina, symbol literárneho romantizmu a vyjadruje stav jednoty bytia, ktorý dosahuje človek cez lásku, pokoj a poéziu.

Hlavný hrdina novely, Henrich, vo svojom nadšení pre poéziu objavuje moc slova a nadobúda poznanie, že spoznať a opísať svet nemožno pomocou zmyslov, ale iba hlbokým vhľadom do seba samého a nadviazaním spojenia s naším pravým ja.

Novalis nás v Modrej kvetine cez príbeh lásky Henricha a Matildy vedie do krajiny duše. Ak sa pri čítaní Modrej kvetiny otvoríme prúdu života, ktorý z diela vychádza, uvedomíme si, ako nás obrazy a piesne pozdvihujú do nádherných sfér predstavivosti a poetiky, vysoko nad zmyslovú realitu, a v nás sa odkrýva nebeské posolstvo, ktoré nám Novalis zvestoval.

Pre mnohých ľudí, ktorí hľadajú spiritualitu a ezotérne poznanie, je Novalisova Modrá kvetina knižkou, ktorá zostáva roky na dosah ruky na nočnom stolíku.

Modrá kvetina vychádza v Gardenii v novom preklade v edícii, v ktorej dosiaľ vyšli diela Chalíla Džibrána, Antoine de-Saint Exupéryho a Richarda Bacha.

Novelu preložil Marián Dujnič, verše preložil a prebásnil Július Lenko.

Ukážka z knihy:

Zopár dní cesty sme prešli bez dlhšieho zastavenia. Cesta bola pevná a suchá, povetrie svieže a obloha bezoblačná. Putovali sme úrodnými, husto obývanými a malebnými oblasťami. Za sebou sme už mali aj obávaný Durínsky les. Kupci túto cestu už v minulosti neraz prešli a všade sa stretali so známymi ľuďmi, ktorí ich prijímali s veľkou pohostinnosťou. Vyhýbali sa odľahlým končinám a miestam, kde sa zdržiavali lúpežníci. Ak cez také miesta predsa len museli prechádzať, prenajali si spoľahlivý sprievod. Majitelia blízkych hradov udržiavali s kupcami priateľské vzťahy. Kupci sa u nich zvykli zastaviť a spýtať, či pre nich nemajú v Augsburgu niečo zaobstarať. Stretnutia sa v nijakom prípade nezaobišli bez pohostenia. Panie a dcéry sa k nim tisli, aby nasýtili svoju zvedavosť. Henrichova matka si rýchlo získala ich priazeň svojou dobromyseľnou povahou a ohľaduplnosťou. Tešili sa, že stretli dámu zo sídelného mesta, čo ich s obdivuhodnou ľahkosťou oboznámila s módnymi novinkami, ako aj s prípravou mnohých chutných jedál. Rytieri a panie sa však v jednom kuse nadchýnali mladým Ofterdingenom a obdivovali jeho skromnosť a prirodzené, jemné správanie. Ženy zasnene hľadeli na jeho podmanivú bytosť, ktorá v sebe ukrývala posolstvo, ktoré v prítomnej chvíli nikdy nemožno celkom pochopiť. Až keď si obraz cudzinca vybavíme v mysli, keď už neznámy dávno odišiel, zrazu sa pred našimi očami, ako z drobného púčika, rozvinie utešená kvetina s hustými okvetnými lístkami tých najúžasnejších farieb. Pochopíme tajomstvo a jeho slová si budeme opakovať ako modlitbu, v ktorej sme navždy našli vzácny a nezničiteľný poklad. A vždy, keď si spomenieme na tohto neznámeho, nám napadne, že to akiste musela byť nejaká bytosť z vyššieho sveta.

Kupci sa dozvedeli, čo všetko majú zaobstarať, a rozlúčili sa so svojimi urodzenými hostiteľmi s nádejou, že čoskoro sa opäť zvítajú. Na jednom z hradov, kam doputovali v istý podvečer, bolo veselo. Hradný pán bol starý bojovník, ktorý čas mieru trávil a pocit osamelosti zaháňal vo veselej spoločnosti. Okrem vojnového lomozu a loveckej vášni poznal iba plný pohár ako jediný prostriedok na skrátenie dlhej chvíle.

Prichádzajúcich hostí privítal srdečne ako vlastných bratov a usadil ich medzi svojich hlučných spoločníkov. Matku zaviedli do komnaty domácej panej. Kupci a Henrich sa ocitli medzi rozjarenými mužmi, ktorí opreteky zdvíhali a vyprázdňovali poháre. Henrichovi však na rázne prosby odpustili, s ohľadom na jeho mladosť, niektoré prípitky, zato však kupci držali krok a statočne ochutnávali staré ročníky franského vína. Rozhovor sa krútil okolo minulých vojnových dobrodružstiev.