Hodina človečiny je pokračovanie série Zabíjačka a iné rozkoše a Po vtákoch. Sú to krátke poviedky, úvahy a fejtóny o tom, čo ma oslovilo, potešilo alebo nahnevalo. Teraz mi v hlave rozkvitli čudné úvahy o Ľudovítovi Štúrovi aj nádherné stretnutia vo vlakoch plných vášní a neuveriteľná história slovenských drotárov. Mnohé príbehy v knihe sú aperitívne a vyvolávajú podobné spomienky. Červené sárí Indiry Gándhíovej a skokanská veža, na ktorej stojí Angela Merkelová. Legendárny nožiar Lasky a nebezpečné lásky môjho syna Mareka. Minule sme sa bavili s Veronou Šikulovou, že najväčšia odmena je, keď človeku skáču myšlienky ako ohnivé blchy. Vtedy je radosť písať tak, aby to pre vás bolo ako prázdniny u starej mamy - zábavné, vzrušujúce a pohodové.

Ukážka z knihy:

Najkrajší kút

Skupina Prúdy mala koncert v mestečku, do ktorého všetky kapely rady chodili, lebo tam bol pekný dom kultúry a v ňom šéfoval sympatický a vclkorysý muž, ktorý sa volal Andrej Sládkovič. Mal obrovské srdce a nebolo isté, či miluje väčšmi slovenskú bigbítovú muziku, spevákov, hudobníkov alebo svoju manželku Marínu.

Robil som vtedy nosiča kapclovej aparatúry, ale vozil som sa na kšefty v jednom aute s Pálim Hammclom. Keď sme zaparkovali pred kulmrákom, riaditeľ Andrej Sládkovič nás už netrpezlivo čakal. Rol to ešte pomerne mladý muž s tvárou /-brázdenou prúdmi červeného vína. Mal dozadu začesané vlasy, ako sa nosili v časoch, keď všetci básnici boli aj farári. Málokedy som zažil niekoho, kto by sa tak úprimne tešil z nášho príchodu.

„Vitajte, vitajte, vy talentovaní chuligáni,“ povedal a mal som pocit, že sa pýri. Zaviedol nás do šatne, a keď sme si odložili veci, museli sme s ním ísť do krčmy, ktorá bola v priestoroch domu kultúry. Posadil nás k dlhému stolu a vyhlásil, že si môžeme objednať, čo len chceme. „Moja milovaná Marinka hneď príde, môžeme si s ňou pripiť na zvítanie.“

Páli si objednal dve deci bieleho vína a ja kofolu, lebo som musel ísť stavať aparatúru.

Kým som stačil dopiť a zmiznúť, prišla do krčmy riaditeľova manželka Marína, ktorá vyzerala ako socha re-zignovanej ženy, vytesaná zo zmrazeného tuku.

„Marinka, toto sú naši talentovaní chuligáni z Bratislavy, Pafko a Borisko.“