Písmená abecedy sa hašterili, ktoré z nich je dôležitejšie. Knižka už mala škriepok plné zuby, nuž sa ich striasla. Doslova a do písmena.

Zatriasla sa a prevrátila sa, a tak z nej milé písmenká povypadávali. Do knižky sa mohli vrátiť až vtedy, keď každé z nich vymyslelo rozprávku na svoje písmenko.

Že boli šťastné ako vrecko blšiek, azda netreba hovoriť. Navyše si aj uvedomili, že nedokážu byť jedno bez druhého.

Ukážka z knihy:

Baran babky Belky ustavične bľačal na celú záhradu. Ako Inak, bolo ho počuť aj za plotom. Všetci v dedine sa sťažovali na jeho bľačanie.

„Bľačíš pre každú hlúposť! Prestaň, baran Bartolomej, lebo ti zbalím batoh a pôjdeš kadeľahšie. Kto ťa má počúvať?" vyhrážala sa mu babka Betka.

No barana Bartolomeja raz tlačila priúzka koža. inokedy ho znervózňovalo dlhé baranie rúno, tretí raz narazil hlavou do dverí chalupy, až mu na čele navrela hrča.