Julienova rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch. Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme?

Bohémske 20. roky 20. storočia v Paríži. Geraldine de Laffont tancuje vo vzduchu na čiernych stuhách. Jej životom je divadlo Folies Bergére a jeden nemecký muž. Je mladá a bezstarostná, až kým pritvrdo nedopadne na zem – jej stuhy sa zmenia na nacistické vlajky a milovaný muž má odrazu nacistickú uniformu.

Zdrvená Geraldine poznačená príchodom vojny stráca viac ako len vlastné ilúzie. Osud jej vracia lásku, ale berie viac, ako je človek schopný uniesť.

Jej mrazivý príbeh je ako zostup do neznámeho podzemia. Začnete v krásnom zámku a pôjdete hlbšie... chodby času vás prevedú životom odvážnej ženy a vzápätí vás nepripravených hodia z pompéznych divadelných dosiek do zbombardovaných Drážďan. Okázalé chodby Reichstagu v Berlíne i šesť mŕtvych detí vo vodcovom bunkri. Ako hlboko sa dá ukryť pravda?

O mnoho rokov neskôr prichádza do Paríža Júlia rozhodnutá vypátrať svoje korene. Skutočnosť, že zdedila zámok, však zďaleka nie je takým šokom ako to, že otvorí Pandorinu skrinku a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré musela prežiť jedna nešťastná... Tanečnica.

Ukážka z knihy:

Sneží. Počujem vločky celkom tichučko padať vzduchom. Mám holé ramená a cítim, ako mi chlad vytvára husiu kožu. Kráčam celkom bosáy ale moje nohy nepáli mráz. Vzduch okolo mňa červenie, krúti sa a formuje dlhé stuhy visiace odkiaľsi z výškyy kde nedovidím. Plápolajú v studenom vetre opatrne, akoby ich vzduch iba nežne objímal. Otáčam say sú všade okolo mňa a menia sa. Sú širšie a v ich strede sa černie akýsi neznámy symbol v bielom poli. Objímem si ramenáy vločiek pribúda a mrazivý vietor prináša vzdialený hlas. Mužský? Ženský? Ne-rozumiemy neviem ho rozoznať. Neprestávam sa krútiť dookola. Vlajky. Tisíce obrovských červených vlajok okolo mňa vejú vo vetre. Všadey kam sa pozriem. Odrazu sa mi ťažšie dýcha a hlasov pribúda. Ľudí však nevidím, len tie neznáme vlajkyy ktoré okolo mňa krúti vietor. Dýcham a z úst sa mi vinie paray dívam sa na vlastné ruky. Sú studené, ako bez života, bez krvi. Mŕtve... Znova tie hlasy, približujú sa. Točím sa a kráčam pomedzi obrovitánske zástavy visiace z ničoho. Sú všade... tak ako tie hlasy. Bijú mi v hlave ako jeden a kričia... Dve slová. Neznáme slová... Sneh mám zrazu po kolená a nemôžem sa pohnúť. Vydesene otvorím ústay chcem kričať, ale žiadny hlas zo seba nevytisnem.

„Sieg heil! Sieg heil!“ Tie slová mi burácajú v hlave ako hromy a nechcú prestať. Množstvo hlasov, ako jeden muž!

„Nein!!!“ zvriesknem odrazu, lebo sa mi zdá, že mi tie hlasy rozbijú hlavu. A v tej chvíli všetky vlajky popadajú s obrovským rachotom na zem a ja mám pocit, že sa rúca celý svet.

Vydesene som civela do tmy. Spotená, horúca. Čo to bolo? Sen. Bol to iba sen.