Gang zlodejov uskutoční lúpež storočia a odnesie si z Firestonovej knižnice Princetonskej univerzity korisť nevyčísliteľnej hodnoty, poistenú na dvadsaťpäť miliónov dolárov.
Bruce Cable vlastní obľúbené kníhkupectvo v ospanlivom letovisku Santa Rosa na Ostrove Camino. Okrem toho má celkom slušné príjmy z predaja vzácnych kníh. Málokto o ňom vie, že na čiernom trhu obchoduje s ukradnutými knihami a rukopismi. Mercer Mannová je mladá spisovateľka, po prvom úspešnom románe a zbierke poviedok nie je schopná sústrediť sa na písanie, už tri roky mešká s ďalším románom. Príde o prácu a netuší, kde bude bývať, z čoho splatí študentskú pôžičku. Práve vtedy jej do života vstúpi elegantná Elaine Shelbyová, ktorá pracuje pre záhadnú nemenovanú spoločnosť. Mercer prijme jej veľkorysú ponuku a prenikne do kruhu literátov okolo Brucea Cabla s cieľom odhaliť jeho tajomstvá. Mercer sa však dozvie priveľa a v raji nastanú problémy.

Z anglického originálu Camino Island (Doubleday, a division of Penguin Random House LLC, New York 2017) preložila Alena Redlingerová.

Ukážka z knihy:

PODVODNÍK SI POŽIČAL MENO NEVILLA MANCHINA, skutočného odborného asistenta z katedry americkej literatúry na Portlandskej štátnej a čoskoro doktoranda na Stan-fordovej univerzite. V liste na dokonale sfalšovanom hlavičkovom papieri o sebe tvrdil, že skúma dielo F. S. Fitzgeralda a počas svojej nadchádzajúcej cesty na východne pobrežie by si rád pozrel „rukopisy a iné písomnosti“ z pera veľkého spisovateľa. List adresoval doktorovi leffreymu Brownovi, šéfovi kabinetu rukopisov v oddelení vzácnych kníh a zbierok Firestonovej knižnice na Princetonskej univerzite. List sa ocitol v kôpke s inými a po roztriedení pošty skončil na stole knihovníka Eda Folka, ktorý mal okrem mnohých ďalších jednotvárnych povinností za úlohu preverovať pisateľov.

Ed dostával takých listov denne neúrekom, všetky mali čosi spoločné, napísali ich samozvaní bádatelia a znalci Fitzgeraldovho diela, no niekedy aj skutoční vedci. Za minulý kalendárny rok preveril a schválil prístup do knižnice stodeväŕdesiatim osobám. Prichádzali z rôznych častí sveta s dychtivosťou a pokorou pútnikov. Ed posudzoval žiadosti za tým istým stolom už tridsaťštyri rokov. A stále ich neubúdalo. F. Scott Fitzgerald neprestával ľudí fascinovať. Záujemcov bolo toľko ako pred tridsiatimi rokmi. V poslednom čase si Ed čoraz častejšie kládol otázku, či v živote veľkého spisovateľa ešte zostalo niečo neprebádané, nepreštudované, o čom dosiaľ nikto nenapísal. 

Nedávno mu istý vedec povedal, že v súčasnosti existuje najmenej stovka kníh a vyše desaťtisíc publikovaných odborných článkov o Fitzgeraldovi ako človeku a spisovateľovi, o jeho diele aj bláznivej manželke.

A to sa upil na smrť ako štyridsaťštyriročný! Čo keby sa dožil staroby a ďalej písal? Ed by potreboval asistenta, ak nie celý štáb pomocníkov. Uvedomoval si však, že predčasná smrť býva predzvesťou neskoršej slávy (nehovoriac o vyšších tantiémach).

Prešlo niekoľko dní, kým sa Ed konečne dostal k pánu Manchinovi. Len čo nazrel do knižničného registra, zistil, že ide o nového záujemcu, novú žiadosť. Niektorí boli na Princetonovej univerzite pečení-varení, tí jednoducho zavolali: „Zdravím, Ed, prídem v utorok,“ a on zakaždým súhlasil. No prípad pána Manchina bol iný. Ed si ho vyhľadal na webovej stránke Portlandskej štátnej. Absolvent bakalárskeho štúdia americkej literatúry na Oregonskej univerzite a magisterského na UCLA, tri roky prednáša ako odborný asistent. Na fotografii bol asi tridsaťpäťročný muž s tuctovou tvárou, pravdepodobne dočasným strniskom a úzkymi okuliarmi bez rámu.

V liste požiadal toho, kto mu odpovie, aby mu poslal mail, a pripojil súkromnú gmailovú adresu. Vraj len zriedka pozerá pracovnú poštu. Lebo si iba obyčajný asistent, pomyslel si Ed, zrejme nemáš ani vlastnú kanceláriu. Často mával podobné myšlienky, ale ako pravý profesionál si ich nechával pre seba. Z opatrnosti poslal na druhý deň odpoveď cez server Portlandskej univerzity. Poďakoval pánu Manchinovi za list a pozval ho do Princetonu. Spýtal sa, kedy asi pricestuje, a oboznámil ho s vybranými pravidlami, ktoré sa týkajú Fitzgeraldovej zbierky. Keďže ich bolo viac, odporučil pánu Manchinovi, aby si všetky preštudoval na webovej stránke knižnice.