Neviem, či ste mali možnosť si toto útle dielo prečítať, no mňa tých necelých 70 strán úplne roztrhalo na kusy. Každý z nás už počul o stareckej demencii či Alzheimerovej chorobe, no málokto sa vie vcítiť do človeka postihnutého touto chorobou. Čo to robí s mozgom? S osobnosťou človeka? A ako to chápu príbuzní a okolie? Myslím, že toto dielo vám aspoň z časti ozrejmí, čo sa deje v mysli človeka, keď zabúda a aké strašné je žiť s tým a prebúdzať sa a vedieť, že dnes si opäť na niečo nespomeniem. Vo svojom živote som si prešla viacerými kurzami a jedným z nich bol aj kurz určený pre rodinných príslušníkov ľudí s Alzheimerovou chorobou, ktorý viedla úžasná Mária Wirth, ktorá je na Slovensku priekopníčkou metódy Validácie podľa Naomi Feil ( ako komunikovať s ľuďmi s Alzheimerovou chorobou). Nechcem vás zahlcovať teóriou, táto kniha vám má otvoriť oči pri komunikácii so starými ľuďmi a hlavne, aby sme nazabúdali, že oni sú kvôli tomu, že zabúdajú zmätení viac ako my a pomôcť im môžme svojim láskavým prístupom a možno len tým, že ich budeme na tejto ceste držať za ruku. Dielo vás svojimi krásnymi myšlienkami donúti premýšľať a plakať a smútiť a objavovať. Je to milo podaný príbeh o nemilej chorobe. Mne navždy utkvie v pamäti, keď nám na kurze povedali, že posledné slovo, ktoré človek s Alzheimerovou chorobou zabúda, je slovo mama. Na sklonku smrti sa vraciame všetci k tomu najpodstatnejšiemu v našom živote.