Druhé pokračovanie fantasy série Na dvore z tŕňov a ruží od autorky série Trón zo skla je ešte temnejšie a fantastickejšie ako prvý diel.

Pre lásku podviedla smrť, pre svoju krajinu sa mení  na nebezpečnú zbraň. 

Po tom, čo Feyre zachránila krajinu Prythian, si čitatelia mysleli, že zazvonil zvonec a rozprávky je koniec. Feyre sa ocitla v bezpečí, obklopená bohatstvom a luxusom, pripravená na sobáš s milovanými Tamlinom, aby žili šťastne až do smrti. Feyre nikdy netúžila po osude princeznej z rozprávok, na rozdiel od svojich sestier. Feyre sa v nočných morách vracia k boju s Amaranthou, pri ktorom položila svoj ľudský život, a tým zlomila kliatbu, získala nesmrteľnosť a schopnosti férov. Doteraz nedokáže zabudnúť na hrôzy, ktoré zažila pri oslobodení Tamlina, ani na zmluvu s Rhysom, lordom Nočného dvora. Prečo sa nedokáže vložiť do obnovy Jarného dvora? Prečo sa cíti vždy naplnená, iba keď je s Rhysom? Na to nedokáže prísť ani sama. Feyre musí rýchlo spoznať svoje nové nesmrteľné telo a schopnosti, o ktorých dlho ani netušila. Na obzore sa totiž prebúdza prastarý nepriateľ, oveľa nebezpečnejší ako Amarantha, ktorý má na muške svet ľudí aj férov.

Ukážka z knihy:

Objímala som studenú misu a snažila sa potláčať zvuky, kým som dávila do záchoda.

Do obrovskej mramorovej kúpeľne prúdilo mesačné svetlo a predstavovalo jediné osvetlenie, zatiaľ čo mi bolo tak strašne zle.

Tamlin sa ani nepohol, keďsbm sa strhla zo spánku. A ked som nevedela rozlíšiť tmu v komnate od nekonečnej temnoty Amaranthiných žalárov a zalial ma studený pot, ktorý bol ako krv tých férov, vytrielila som do kúpeľne.

Bola som tam už pätnásť minút, čakala som, kým ma prestane napínať, kým sa pretrvávajúce chvenie rozptýli a upokojí ako sčerená hladina jazera.

Dychčala som, oprela sa o misu a počítala každý výdych.

Len nočná mora. Jedna z mnohých, spiacich a prebúdzajúcich sa, ktoré ma tieto dni prenasledovali.

Ubehli tri mesiace od udalostí Pod Horou. Tri mesiace prispôsobovania sa môjmu nesmrteľnému telu a svetu, ktorý sa horko-ťažko zliepal dokopy po tom, čo ho Amarantha rozbila na kúsky.

Sústredila som sa na dýchanie - nádych nosom, výdych ústami. Znova a znova.

Keď sa zdalo, že napínanie prestalo, odstúpila som od záchoda - no nešla som ďaleko. Len k priľahlej stene vedľa prasknutého okna, odkiaľ som dovidela na nočné nebo, aby mi vánok mohol pohládzať lepkavú tvár. Oprela som si hlavu o stenu a priložila dlane na chladnú mramorovú podlahu. Realita.

Toto bola realita. Prežila som. Dostala som sa odtiaľ.