Mäso - Vtedy na východe.

Koniec zlatých deväťdesiatych rokov, divoký východ Slovenska. Je po voľbách, Mečiar skončil, Lexa je na úteku, siskári horúčkovito skartujú spisy aj svedkov. Robo Holub je dávno po smrti, Miki Černák sedí v base, Žaluďa práve zastrelili.

Miki Miko, policajt s metódami gangstra, a Pali Schlesinger, novinár bez pudu sebazáchovy, sa pokúšajú robiť svoju prácu. Hľadajú pravdu. Alebo aspoň takú jej verziu, ktorá by sa dala dokázať pred súdom. Proti sebe majú tri najväčšie zločinecké skupiny svojej doby – políciu, justíciu a tajnú službu. Občas aj mafiu, ale tá aspoň hrá podľa pravidiel. Väčšinou neuspejú, no vedia, že sú vo vojne, ktorá sa nedá vyhrať, len bojovať. Vždy to brali profesionálne. Až doteraz. S Nikou sa to stalo osobným.

Nika. Sedemnásťročná stopárka, ktorú uniesli, znásilnili a plánovali predať do Kosova. Na prostitúciu alebo na orgány, čokoľvek si zákazník praje. Nastúpila do nesprávneho auta. Chyba, za aké sa platí životom. Miko so Schlesingerom vedia, že to nemôže dopadnúť dobre. Nevadí. Musia zariadiť, aby to nedopadlo zle pre Niku. Zatiaľ ju ukrývajú na konci sveta.

Ultima Thule. Luxusný hotel pri ukrajinskej hranici, na konci cesty v lese plnom mŕtvol. Okrem majiteľov a personálu v ňom nebýva nikto. Miešajú v ňom tie najchutnešie drinky, najúčinnejšie jedy a najsilnejšie výbušniny.

Ak po vás ide mafia a zákon na vás kašle, v Ultima Thule ste vítaní. Ak vás uznajú hodným, Igor vám namieša Hemingwayov kokteil - Smrť popoludní - a porozpráva vám pár divokých historiek. Väčšina tých príbehov sa stala. Aj ten, ktorý držíte v ruke. Trocha inak. Možno niekomu inému. Na inom mieste. Ale sú pravdivé, hoci Igor by ich určite nechcel opakovať pod prísahou. Lebo vedieť nie je to isté, ako vedieť dokázať.

Napísali o knihe.

Juraj Červenák: Nechcem predbiehať, som len zhruba v polovici, ale "Mäso - Vtedy na východe" od Arpáda Soltésza má u mňa nábeh na slovenskú knihu (nielen tohto) roka. Frajersky napísaná východniarska krimi-gangsterka natlakovaná brutalitou a cynickým humorom tak, že podobne časopriestorovo situovaná Čiara vám bude pripadať ako naivná báchorka pre malé deti. Najprirodzenejšie dialógy, aké som kedy v slovenčine čítal, ostré tempo, výborný rytmus textu, každé slovo sedí. Vysoko odporúčam!

Jozef Karika: Túto knihu a jej autora musím pochváliť. Je napísaná svižným reportážnym štýlom, je to DOSŤ rýchle, ale pritom fajne zvládnuté - jeden z najlepších slovenských textov, aký som v poslednom čase videl. Arpád Soltész má svoj vlastný charakteristický rukopis a autorský hlas, čo je (nielen u nás) veľmi zriedkavé.