„Nič podobné tu ešte nikdy nevyšlo,“ napísal britský Guardian o Neaposlskej ságe. Na pozadí Neapola, ktorý je tak zvodný, ako aj nebezpečný a radikálne sa meniaceho sveta, rozpráva Elena Ferrante s bezprecedentnou úprimnosťou a genialitou príbeh celoživotného priateľstva dvoch žien.

Príbeh stratenej dcéry je záverečným dielom strhujúcej ságy o dvoch ženách – premýšľajúcej a vzdelanej Eleny a neskrotnej Lily. Obe sú dospelé, majú manželov, milencov, deti a starnúcich rodičov. Priateľstvo im slúžilo ako kotva v živote. Obe sa snažili uniknúť zo štvrte, v ktorej vyrástli – bola väzením konformity, násilia a neporušiteľných tabu. Elena sa vydala, odišla do Florencie a napísala niekoľko kníh. V záverečnej časti ju neviditeľná sila znovu ťahá do Neapola.

„Vzťahy medzi ženami sa neriadia takými pevnými pravidlami ako priateľstvá mužov. Chcela som prerozprávať, ako celoživotné priateľstvo dvoch žien dokáže uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu.” – Elena Ferrante

„Ak ste nečítali romány Eleny Ferrante, je to akoby ste nečítali Gustava Flauberta v 1856... Nesporne geniálne.“ – Granta

Ukážka z knihy:

Zrelosť

1

Od októbra 1976 až kým som sa v roku 1979 nevrátila do Neapola, som sa bránila znovu nadviazať stabilný vzťah s Lilou. Ale nebolo to ľahké. Takmer hneď sa snažila násilím vstúpiť do môjho života a ja som ju ignorovala, tolerovala, znášala. Hoci sa správala, akoby netúžila po ničom inom, len byť mi v ťažkých chvíľach nablízku, nedarilo sa mi zabudnúť na jej pohŕdavé správanie.

Dnes si myslím, že keby ma ranila len tá nadávka - si sprostá, zakričala na mňa po telefóne, keď som jej povedala o Ninovi, a nikdy predtým, nikdy, sa nestalo, že by so mnou takto hovorila -, rýchlo by som sa upokojila. V skutočnosti viac než táto urážka zavážila zmienka o Dede a Else. Pomysli na všetku bolesť, čo spôsobíš svojim dcéram, varovala ma, a v prvej chvíli som tomu nevenovala pozornosť. Ale tie slová časom získali čoraz väčšiu váhu, často som sa k nim vracala. Lila nikdy neprejavila ani minimálny záujem o Dede a Elsu, takmer určite si nepamätala ani ich mená. Ak som po telefóne spomenula nejakú ich inteligentnú poznámku, zahovorila to, prešla na iné. A keď sa s nimi prvýkrát stretla v byte Marcella Solaru, obmedzila sa na roztržitý pohľad a nejakú všeobecnú frázu, nevenovala ani trochu pozornosti tomu, ako boli pekne oblečené, pekne učesané, obe schopné, hoci boli ešte malé, zrozumiteľne sa vyjadrovať. Pritom som ich porodila ja, vychovala ja, boli súčasťou mňa, jej odvekej priateľky: mala dať priestor - nehovorím z lásky, ale aspoň zo slušnosti - mojej materinskej hrdosti. Namiesto toho sa neuchýlila ani k dobromyseľnej irónii, dala najavo ľahostajnosť a to bolo všetko. Až teraz - určite zo žiarlivosti, lebo som si vzala Nina - si na dievčatá spomenula a chcela zdôrazniť, že som mizerná matka, že len aby som bola šťastná ja, spôsobujem nešťastie im. Zakaždým, keď mi to prišlo na myseľ, som znervóznela. Hádam si Lila robila starosti o Gennara, keď opustila Štefana, keď nechávala syna susedke, kým pracovala vo fabrike, keď ho poslala ku mne, takmer akoby sa ho chcela zbaviť? Ach, mala som svoje muchy, ale bez akýchkoľvek pochybností som bola viac matkou než ona.

2

V tých rokoch sa vo mne usadili takéto myšlienky. Akoby sa Lila, ktorá o Dede a Else v konečnom dôsledku vyslovila len túto zákernú vetu, stala právnou zástupkyňou ich detských potrieb. Cítila som potrebu dokazovať jej, že sa mýli, a to najmä vtedy, keď som s nimi nebola, riešila si vlastné záležitosti a zanedbávala ich. Ale bol to len hlas vyvolaný zlou náladou, neviem, čo si naozaj myslela o mojom materinskom správaní. Ona jediná to môže vyrozprávať, ak sa jej naozaj podarilo vstúpiť do tohto dlhého radu slov, aby zmenila môj text, aby umne vložila chýbajúce články, aby nenápadne odňala iné, aby o mne povedala viac, než by som chcela, viac, než som sama schopná povedať. Prajem si to, túžim po tom, odkedy som začala písať náš príbeh, ale musím prísť až na koniec, aby som overila všetky tieto stránky. Keby som sa o to pokúsila teraz, určite by som sa zasekla. Už príliš dlho píšem a som unavená, je čoraz ťažšie držať napätú niť príbehu v chaose tých rokov, malých a veľkých udalostí, nálad. A tak mám sklon buď preletieť ponad svoje vlastné záležitosti, aby som znovu uchopila Lilu v celej jej komplikovanosti, alebo, čo je horšie, nechám sa pohltiť udalosťami svojho života len preto, že ich písanie mi ide ľahšie.