George R. R. Martin, ktorého časopis Time nazval "americkým Tolkienom", si získal medzinárodné uznanie svojím monumentálnym cyklom epickej fantasy. Teraz vám tento oceňovaný autor prináša piatu knihu svojej preslávenej ságy, v ktorej známe tváre aj nečakané mocnosti bojujú o svoje miesto v rozdrobenej ríši.

Po obrovskej bitke visí budúcnosť Siedmich kráľovstiev na vážkach, krajinu sužujú stále nové hrozby, ktoré sa vynárajú z každej strany. Na východe vládne Daenerys, posledná z potomkov Targaryenovcov, so svojimi tromi drakmi ako kráľovná mestu, vystavanému z prachu a smrti. Ale aj ona má tisícky nepriateľov, čo sa ju vybrali hľadať. Kým sa dávajú dokopy, istý mládenec sa taktiež vydáva na cestu za kráľovnou, no vedú ho k tomu úplne iné pohnútky.

Aj Tyrion Lannister, na úteku zo Západnej zeme, kde je na jeho hlavu vypísaná nemalá odmena, mieri ku kráľovnej Daenerys. No jeho najnovší spojenci na tejto ceste nie sú len banda trhanov, ako sa na prvý pohľad zdá, ba dokonca majú medzi sebou niekoho, kto by mohol skutočne pripraviť Dany o jej nárok na Západnú zem.Na severe sa stále tiahne gigantický Múr z ľadu a kameňa, ktorý je iba taký silný ako tí, čo na ňom držia hliadku. A tam musí Jon Snow, 998. najvyšší veliteľ Nočnej hliadky, čeliť najväčšej výzve. Nepriatelia naňho striehnu nielen v Hliadke, ale aj za Múrom, v zemi ľadových tvorov.

Vo všetkých kútoch krajiny prepukajú prudké spory, páchajú sa zrady, a celá perepúť štvancov a kňazov, vojakov a prevteľovačov, urodzených aj otrokov musí prekonávať naoko nezdolateľné prekážky. Niektorí zlyhajú, iní zosilnejú mocou temnoty. Ale v časoch rastúceho nepokoja sa sily osudu a politiky spoja v nevyhnutnom tanci, najväčšom, aký videl svet.

Ukážka z knihy:

PROLÓG

Noc páchla človečinou.

Warg zastal pod stromom a vetril na všetky strany. Sivohnedú srsť mu farbili roztancované tiene. Slabučký vánok, čo zaševelil v konároch borovice, privial silný pach človeka na pozadí jemnejších vôní líšky, zajaca, tuleňa, jeleňa a dokonca aj vlka. Warg dobre vedel, že aj tie patria človeku, kyslý zápach mŕtvych koží prerážal čerstvý závan dymu, krvi a hniloby. Iba ľudia sťahujú zvieratá z kože a obliekajú sa do nej.

Na rozdiel od vlkov sa však wargovia ľudí neboja. Od hladu a nenávisti mu stiahlo žalúdok. Potichu zavrčal, aby privolal svojho jednookého brata a prešibanú sestričku. Len čo vyrazil pomedzi stromy, svorka mu bola za pätami. Zavetrili tú istú stopu. Keď vkĺzol do ich kože, zbadal sám seba, ako uháňa v čele svorky. Z dlhých sivých čeľustí mu vychádzali chumáčiky teplej bielej pary. Na labách im primrzol sneh, stvrdol na kameň, ale boli lovci a hnali sa za korisťou. Mäso, pomyslel si warg, čerstvé mäso.

Jeden človek je slabý a zraniteľný. Aj keď je veľký a mocný a má dobrý zrak, sluch má slabý a pachy mu nič nehovoria. Jelene, losy, ba i zajace ho poľahky predbehnú, medvede a kance zasa premôžu. No človečie svorky sú oveľa nebezpečnejšie. Keď sa vlky priblížili ku koristi, začul warg skučanie mláďaťa, chrupčanie zamrznutej snehovej pokrývky pod nemotornými človečími labami, šuchot kožušín a cvendžanie dlhých sivých pazúrov, čo pri sebe nosí človek.

Meče, zašepkal mu vnútorný hlas, oštepy.

Z obnažených hnedých konárov viseli ľadové tesáky. Jednooký sa predieral húštím a rozmetával sneh na všetky strany. Svorka ho nasledo­vala. Vybehli na kopec, zliezli na druhej strane a pred nimi sa zjavila čistina s korisťou. Zbadal samicu, v náručí zvierala mláďa zakrútené do kožušín. Tú si nechaj nakoniec, zašepkal hlas, najprv sa zbav samcov. Hulákali na seba ako vždy, no warg cítil ich strach. Jeden držal drevený pazúr, vysoký ako on sám. Hodil ho do nich, ale ruka sa mu triasla a pazúr minul cieľ.

Vtedy sa na nich vrhli.

Jednooký brat zvalil samca so zubom do záveja a rozhryzol mu hrdlo. Sestra prekĺzla za druhého a napadla ho od chrbta. Ostala len samica s mladým.

Aj samica zvierala malý kostený pazúr, no pustila ho, len čo jej zahryzol do nohy. Spadla na zem a oboma rukami objala hlučné mláďa. Pod kožušinami bola len kosť a koža, ale cecky mala plné mlieka. Zato mláďa bola skutočná pochúťka. Najšťavnatejšie kúsky nechal bratovi. Kým sa svorka kŕmila, zamrznutý sneh navôkol sa pomaly sfarboval krvou.

Ďaleko odtiaľ, v hlinenej chatrči so slamenou strechou, dymníkom a podlahou z udupanej hliny sa Varamyr zachvel a oblizol si ústa. Mal krvou podliate oči, popraskané pery a sucho v krku, ale v ústach cítil chuť krvi a sadla, hoci mu od hladu skrúcalo žalúdok. Detské mäsko, pomyslel si a spomenul si na Balíka. Ľudské mäso. Vari už klesol tak hlboko, že túži po ľudskom mäse? V duchu počul, ako naňho Haggon vrčí. „Ľudia môžu jesť zvieratá a zvieratá ľudí, ale človek, ktorý ochutná človečinu, je netvor.“

Netvor bolo odjakživa Haggonovo obľúbené slovo. Netvor, netvor, netvor. Iba netvor žral ľudské mäso, páril sa s vlčicami alebo vnikal do cudzích ľudských koží.