„Každý večer, keď myslím na svojich drahých, ktorí už nežijú, si hovorím: Ako si to mohla prežiť? Sama neviem. Bolo to naozaj iba o šťastí a náhode.“

To sú slová Violy Fischerovej, ženy, ktorá prežila Mengeleho pokusy, štyri koncentračné tábory a nakoniec nacistom utiekla.

Tá hrozná doba stvorila množstvo príbehov. Príbehov o odvahe, statočnosti, láskavosti a obetovaní sa, ale aj o zlobe, podlosti a obludnom ponižovaní iných ľudských bytostí. Príbeh Violy Fischerovej je však výnimočný. Ona totiž okrem toho, že prežila peklo táborov smrti a našla v sebe silu na riskantný útek, dokázala ešte niečo. Vďaka nej chytili brutálnu dozorkyňu z Birkenau.

Po vojne sa náhodou stretla so svojou veľkou láskou. Mužom, o ktorom roky nevedela, či ešte žije. Ale nakoniec sa vydala za niekoho iného. Rytiera. Skutočného novodobého rytiera, ktorý získal toto vyznamenanie od francúzskeho prezidenta za statočnosť v boji na strane Spojencov.

Viola Fischerová po rokoch zverila svoje spomienky reportérke Veronike Homolovej Tóthovej. Táto kniha zaznamenáva jej osud i osudy iných ľudí, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia.

Ukážky z knihy:

„Karolínka.“
„Mamička? Mamička!“ rozplakala sa.
„Neplačkaj, moja, no tak, neplačkaj, už som tu.“ Hladkala som ju po tváričke. 
„Ty si neodišla? Nenechala si nás tu?“
„Nie, miláčik, samozrejme, že nie, ale nechceli ma za vami pustiť. Prepáč mi to, láska moja, keby som vedela, že vám niekto takto ubližuje, bola by som sa k vám prebojovala. Ale oni mi hovorili, že sa máte dobre.“
„Nemala si im veriť, mami. Oni klamú a sú zlí a robia mi hroznú bolesť.“
Bola taká ubolená, taká zľaknutá, taká zlomená. Zo zdravých detí dokázala tá beštia urobiť za dva týždne... trosku a obludu zároveň. To sa nedá opísať! 
„Ale teraz už nedovolíš, aby mi ublížili, však nie?“ opýtala sa ma Karolínka. 
Čo som jej na to mala povedať? Ako som jej to mala sľúbiť, keď som to nevedela dodržať!

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Lučenec do roku 1938

My sme doma tak krásne žili. Mamička bola v domácnosti a otecko bol obchodným zástupcom firmy 1. trenčianska borovičková továreň. Mala som dvoch starších bratov - Alexandra a Juraja. Volali sme ich Alex a Ďuri. Ale našu rodinu tvorilo oveľa viac ľudí. Zachovala sa mi jedna jediná rodinná fotografia z tých krásnych čias. ktoré sa dnes zdajú také vzdialené, akoby nikdy ani neexistovali.

Je to fotografia, ktorá pôsobí, akoby vznikla na rodinnom obede, ale je ateliérová. Fotila ju moja sesternica Magda, ktorá sa živila ako profesionálna fotografka. Ja som to dievča v hornom rade s bielym golierikom a čiernou mašľou. Vedľa mňa, po mojej pravej ruke stojí Alexander Berkó, môj bratranec. Bol to veľmi šikovný, nadaný žiak, všetci hovorili, že má pred sebou skvelú budúcnosť. Písal krásne básne, ktoré mu pred vojnou vychádzali v novinách. Náš „druhý“ Alex s veľkými, múdrymi očami. Ešte v roku 1940 mu vyšla zbierka V diablovom kabáte. O dva roky na to mu ten kabát obliekli. Sani zomrel niekde na fronte v pracovnom tábore.

13. jún 1944 - to je dátum smrti väčšiny mojej rodiny a ľudí, na ktorých mi záležalo.