Nová kniha Štefana Hríba je ideálnym dovolenkovým čítaním. Prečítajte si výber jeho dvanástich najlepších rozhovorov z .týždňa.

Kedy slovenský prezident plakal? Kto uniesol túto krajinu? Kde sa stratila láska a ako sa tu bez nej žije? Čo spôsobilo referendum o rodine? Prečo Putin nakoniec prehrá? Ako sa biskup bráni prázdnote? Prečo herečke nestačí sláva? V čom je Západ kresťanskejší ako Východ? Čo urobilo z bezná­dej­ného hokejistu hviezdu NHL? Prečo rakúsky kardinál nechápe náš chlad? Je Pišťankov Rác minulosťou a ako sa mafián hral? Môže sa tehotnej žene podariť scit­livenie Sulíka?

Ukážka z knihy:

Vždy som mal pocit, že v rozhovore povieme o sebe viac, než v akokoľvek úprimne napísanom texte. Zoči-voči inému človeku sme vo výpovediach konkrétnejší, a preto lepšie pochopiteľní. A dobré otázky z nás vydolujú aj to, čo by sme sami nenapísali, takže o sebe a svete viac prezradíme.

Po 25 novinárskych rokoch sa mi naozaj zdá, že rozhovor otvára dušu respondenta viac než samota písania. Ale prečo je potom tak veľa rozhovorov, ktoré len vypĺňajú novinový papier či rozširujú prázdnotu internetu? A v čom je vlastne tajomstvo tých lepších?

V Lidových novinách, Slobodnej Európe, Domine, .týždni a .pod lampou som urobil stovky rozhovorov. Keď som po rokoch rozmýšľal, čím sa líšili tie vydarené od tých slabších, prišiel som na to, že jedinou podmienkou. A nie je ňou ani moja príprava, ani respondentova vyjadrovacia schopnosť či intelekt. To, čo urobilo z bežného rozhovoru udalosť, bola najmä moja ochota počúvať. Znie to málo objavne a dosť nelogicky. Veď predsa každý, kto robí rozhovor, je nútený počúvať. Lenže mňa tie roky naučili, že existujú rôzne počúvania.

Poznám novinárov, možno je ich dokonca väčšina, ktorí po položení otázky vôbec nevnímajú odpoveď. Dokonca sa ani nepozerajú svojmu hosťovi do očí, pretože to, čo hovorí a ako to hovorí, ich zaujíma menej ako ich nasledujúca, vopred pripravená otázka.

Naučil som sa, že takto dobrý rozhovor nikdy nevznikne. Viem už, že ak mi má ktokoľvek niečo autentické povedať, musí najprv získať pocit, že ma zaujíma ako človek, že nie je pre mňa len ďalší z radu, že nie je prostriedkom ani pracovnou povinnosťou, ale že je cieľom.

A že POČÚVAM, čo mi hovorí a ako mi to hovorí.

Najskôr mi to šlo ťažko. Obával som sa napríklad, že ak sa príliš započúvam do odpovedí, stratím niť vlastných otázok, takže príde trápne ticho. Veľmi som sa mýlil. Ak pozorne počúvam, ticho po dobrej odpovedi je blahodarné. Dnes si práve toto ticho najviac užívam.

Ešte dôležitejšie, než odvaha na tvorivé ticho, je však ono počúvanie. Ak by som mal pomenovať svoje top tajomstvo dobrého rozhovoru, je ním práve toto – hodina či dve sústredeného vnímania človeka oproti mne. Nielen jeho slov. Aj tónu, mimiky, meniaceho sa výrazu. Robí to zázraky – asi sme natoľko smädní po záujme, a tak málo počúvaní, že ak zažijeme aspoň ich záblesk, ochotne otvárame aj svoje tajné komnaty.

Až vtedy vzniká ROZHOVOR.

Ľudí z tejto knihy som sa snažil sústredene počúvať. A oni prehovorili.

Štefan Hríb

Viac ukážok z knihy si môžete prečítať TU