Hostina pre vrany: Po stáročiach krutých zápasov a osudových zrád sa sedem mocností, ktoré vládli v jednej ríši, zdecimovalo natoľko, že im nezostalo nič iné ako uzatvoriť prímerie. Aspoň navonok sa to tak zdalo. Niekoľko jedincov si ešte stale robí nárok na Železný trón, ale sú priveľmi slabí, alebo vzdialení, aby sa im to mohlo podariť. Vojna, ktorá trvala tak dlho, pohltila samu seba.

Avšak zanedlho sa v krehkom prímerí zrodia zradcovia, vydedenci, mrchožrúti, ktorí sa snažia priživiť na mŕtvych i živých. Ľudské vrany sa zlietajú na opulentnú hostinu a v Siedmych kráľovstvách sa rodia nové intrigy a vznikajú nebezečné aliancie, zatiaľ čo zo zlovestného súmraku minulých zápasov sa vynárajú prekvapivé postavy.

Je to čas, keď múdri a ctižiadostiví, ale aj zradní a silní sa usilujú pomocou svojich schopností, moci a mágie prežiť kruté a strašné časy, ktoré nastali. Je to obdobie, kedy ľudia prostí aj urodzení, bojovníci I čarodejníci, úkladní vrahovia a mudrci spájajú dohromady a bojujú o svoje miesto na zemi a svoje životy. Na hostinu sa zletelo množstvo vrán – ale nasýti sa len niekoľko.

Verzia v českom jazyku , prípadne audiokniha v češtine sa tiež nachádzajú v našej ponuke.

Ukážka z knihy:

PROLÓG

Draky,“ povedal Mollander. Zdvihol zo zeme zošúverené jablko a prehodil si ho z ruky do ruky.

„Hoď ho,“ nabádal ho Alleras Sfinga. Vytiahol z tulca šíp a založil ho do luku.

„Ja by som celkom rád videl draka.“ Roone bol z nich najmladší, stále mu do dospelosti chýbali dva roky. „Ozaj veľmi rád.“

A ja by som rád spal v objatí s Rosey, pomyslel si Pate. Nepokojne sa pomrvil na lavici. Už zajtra by mohla byť jeho. Zoberiem ju preč zo Starého mesta, za Úzke more do niektorého Slobodného mesta. Tam neboli nijakí majstri, nikto, kto by ho mohol obviniť.

Spoza okeníc obloka nad nimi počul Emmin smiech, miešal sa s hlbším hlasom muža, ktorého zabávala. Bola spomedzi kelneriek U brka a krčaha najstaršia, mala azda aj štyridsať, ale stále bola bucľato pekná. Rosey bola jej dcéra, mala pätnásť a práve rozkvitla. Emma rozhlásila, že kto chce Roseino panenstvo, zaplatí zlatým drakom. Pate si našetril deväť strieborných jeleňov a celý džbán medených hviezd a grošov, ale zbytočne. Skôr by sa mu vyliahol živý drak, než by si našetril na jedného zlatého.

„Na draky si sa narodil neskoro, chlapče,“ povedal Roonovi Armen Akolyta. Armen nosil na krku kožený remienok s cínovým, oloveným a medeným okom a ako väčšina akolytov bol presvedčený, že novicom namiesto hlavy sedí na pleciach kvaka. „Posledný pošiel za vlády Aegona Tretieho.“

„Posledný drak v Západnej zemi,“ nedal sa Mollander.

„Hoď to jablko,“ ozval sa znova Alleras. Bol to driečny mládenec, ich Sfinga. Všetky kelnerky naňho brali. Ešte aj Rosey sa ho občas dotkla, keď mu priniesla víno, a Pate len škrípal zubami a tváril sa, že si nič nevšimol.

„Posledný drak v Západnej zemi bol posledný drak vôbec,“ trval na svojom Armen. „To vie predsa každý.“

„To jablko!“ naliehal ďalej Alleras. „Ibaže by si ho chcel zjesť.“

„Tu máš.“ Mollander potiahol svoju konskú nohu, poskočil, zatočil sa, napriahol a hodil jablko do hmly, čo visela nad Medovinou. Nebyť jeho nohy, bol by z neho rytier ako z jeho otca. Mal na to dosť sily v pevných ramenách a širokých pleciach. Jablko letelo rýchlo a ďaleko…

… ale nie tak rýchlo ako šíp, čo vyletel za ním, celý dlhý yard, zo zlatého dreva a so šarlátovými pierkami. Pate nevidel, ako sa zabodol do jablka, ale počul to. Od rieky sa ozval zásah a potom šplechnutie.

Mollander zahvízdal. „Rovno do ohryzka. Pekne.“

Ani zďaleka nie také pekné ako Rosey. Pate miloval jej orieškovohnedé oči a pučiace prsia, a ako sa usmiala, vždy keď ho zbadala. Miloval jej jamky v lícach. Občas obsluhovala bosá, aby cítila trávu pod nohami. Aj to na nej miloval. Zbožňoval jej čistú, čerstvú vôňu, aj ako sa jej vlasy za ušami vlnili. Zbožňoval aj prsty na jej nohách. Raz v noci mu dovolila, aby ich hladil – hral sa s nimi a pre každý prstík vymyslel zábavný príbeh, aby ju rozosmial.

Azda by mal radšej zostať na tejto strane Úzkeho mora. Mohol by si za ušetrené peniaze kúpiť somára, s Rosey by sa na ňom striedali cestou do Západnej zeme. Ebrose je presvedčený, že Pate nemá na strieborné oko, ale vie napraviť kosti a prikladať pijavice. Dedinčania by mu boli za pomoc vďační. Keby sa naučil strihať vlasy a holiť brady, azda by sa uplatnil aj ako holič. To by mi úplne stačilo, hovoril si v duchu, len kým by som mal pri sebe Rosey. Rosey je všetko, čo na svete chce.

Nebolo to tak vždy. Kedysi sníval o tom, že bude majstrom na hrade nejakého štedrého pána, ktorý si bude vážiť jeho múdrosť a za služby mu venuje dobrého bieleho koňa. Ako krásne vysoko by sa niesol, ako vznešene, usmieval by sa nadol na poddaných, ktorých by míňal cestou…

Raz večer U brka a krčahu sa Pate po druhom krígli príšerne silného jablčného muštu naparoval, že nebude navždy novicom. „Veru tak!“ zvolal Lenivec Leo. „Budeš bývalý novic, čo pasie svine.“

Dopil zvyšok krígľa. Terasa U brka a krčaha osvetlená fakľami bola ako ostrovček svetla v mori rannej hmly. Pri rieke sa vznášalo svetlo majáka Vysokej veže ako matný oranžový mesiac vo vlhkom nočnom opare, ale ani to mu nijako nezlepšilo náladu.