Prečo som prelomil mlčanie a po viac ako šestnástich rokoch strávených za mrežami rozprávam o všetkých zločinoch, čo sme spáchali v dobe, ktorá sa, chvalabohu, už nikdy nevráti? Cieľom tejto knihy nie je zbavovanie sa zodpovednosti za spáchané zlo, pretože tak, ako som bol svojprávny vtedy, som aj dnes. Chcem, aby ma čitatelia spoznali takého, aký som skutočne bol, ako som uvažoval, konal. Za celé tie dlhé roky riešenia mojich káuz sa toho o mne popísalo veľa. Bulvárne denníky, týždenníky aj samozvaní spisovatelia sa zviditeľňovali a profitovali na mojom mene – ,,o mne bezo mňa“.

Budem uvádzať skutočné mená všetkých aktérov, pretože toto je to najdôležitejšie poslanie tejto knihy – skutočná pravda napísaná rukou toho, kto ju prežil. Je mi jasné, že mnohých aktérov tej doby nepoteší, keď si prečítajú o sebe to, na čo by už najradšej zabudli, ale ja som čakal dosť dlhú dobu v týchto tvrdých väzenských podmienkach a stratil som okrem rodiny aj najlepšie roky svojho života. A výsledok? Celé tie roky samá zrada, zbabelý postoj, intrigy, nové a nové obvinenia od tých, ktorí mi mali byť aspoň vďační za to, že som bol celých šestnásť rokov ticho a nesedia tu vedľa mňa. Pritom som im poslal jasný odkaz: „Či niekedy prehovorím? Neviem. Viete, kto som bol, viete, čo sa dialo. Keby som prehovoril, išli by ďalší. Mám len jeden život a po tom, ako sa správajú tvrdí chlapci z podsvetia, by asi nebolo ťažké rozhodnúť sa.“ (SME 25. 9. 2010) No „tvrdí“ chlapci z podsvetia boli aj naďalej takí zbabelí, že im to úplne zatienilo racionálne myslenie a toto je výsledok – moje prelomené mlčanie. 

Mikuláš Černák (1966), v deväťdesiatych rokoch 20. storočia bol považovaný za bossa slovenského podsvetia. Bol odsúdený za vraždy a násilné trestné činy. V súčasnosti si odpykáva doživotný trest odňatia slobody v Ilave.

„Medzi veľké objavy nášho storočia patrí poznanie, že zmenou postoja môžeme zmeniť svoj život.“

„Z ôsmych vrahov urobili svedkov len, aby usvedčili jedného Černáka.“  

Moje činy sa ospravedlniť nedajú, a preto si ani nebudem viac sypať popol na hlavu, ale ani sa sťažovať na to, čo všetko som tu musel prežiť a prežívam. Spáchal som zlé veci a musím za to niesť zodpovednosť. Aj po vynesení rozsudku dňa 10. 11. 2009 som vtedy povedal: „Chlap musí zostať chlapom za každých okolností.“  

„Mafia bola, je a bude. Menia sa len ľudia, taktika a metódy. Tak ako mafia potrebuje politikov, tak niektorí politici potrebujú mafiu.“

Dnešná mafia je sofistikovanejšia a snaží sa eliminovať násilie, lebo len tak sa môže v pokoji venovať ekonomickým aktivitám a dlhodobo fungovať. Dnes tu máme kauzy Gorila, Váhostav a iné... Čo sa zmenilo? Mafiáni sa prestali strieľať medzi sebou, ale tak, ako sa štát nevedel vysporiadať s mafiánmi vtedy, nedokáže to účinne ani dnes. A prečo? Jednoduchá odpoveď. Tak, ako sa jedni s druhými potrebovali za našich čias, sa potrebujú a spolupracujú spolu aj dnes.

Ukážka z knihy: Prečo som prelomil mlčanie

Táto Černáková spoveď je zrejme akýmsi vysporiadaním sa s lvastným sveodmím a minulosťou. Priznáva sa k páchaniu zločinov a svoje skutky ľutuje. A ako poznamenal, na prelomenie jeho mlčania bola potrebná väčšia odvaha, než na stlačenie spúšte na zbrani namierenej proti nepriateľovi.

Černák často zdôrazňoval, že vždy dbal na to, aby ako mafiánska skupina neubližovali nevinným ženám, deťom a rodičom. JE však veľmi málo pravdepodobné, že takto to vnímali aj blízki príbuzní obetí. Pretože ani dlhý čas od vrážd nemohol zahojiť bolesť nad stratou milovanej osoby. Doteraz oplakávajú svojho mŕtveho mažnela, priateľa, otca, syna, brata. No a určite najviac ublížil svojej vlastnej matke Žofii - pokornej, skromnej a pobožnej žene. Tá ako vdova svojich dvoch synov vychovávala sama. Utrápená žena teraz oplakáva mladšieho syna nad jeho hrobom, druhémo v base...

Ako vznikla naša organizovaná skupina

Písal sa rok 1992, chaotické porevolučné roky, keď som sa vrátil z Nemecka, kam som odišiel za prácou v roku 1989. Zrazu som sa ocitol v postkomunistickej ére, ktorá otvárala mnohé nové možnosti. Bola to nová doba, ktorá prinášala také zvraty, na aké spoločnosť nebola pripravená, a to nám ponúkalo neobmedzené možnosti a vzniák organizovaných skupín na Slovensku.

Ani naša tzv. organizovaná skupina, ktorá pôsobila v Banskej Bystrici a jej okolí pod názvom "Černákovci", nezvnikla tak, žýe by sme ju nejakým splsobom boli dopredu naplánovali a zosnovali. Zo začiatku sme to boli len my traja, kamaráti, ktorí sa poznali z čias strednej školy. Ja, Miloš Kaštan a Martin Láboš. Traja kamaráti, ktorí začali "podnikať" vo všetkom tom, z čoho boli rýchlo zarobené peniaze, ktoré nebolo treba zdaniť. Boli to rôzne faktoringové podvody, daňové podvody, úverové podvody, obchody s kradnutými autami, tovarom a podobne... Samozrejme, už v tej dobe sme pri svojich aktivitách využívali aj niektorých chalanov z mesta, ktorí nám išli pomôcť vyložiť tovar z kamiónov, previezť ukradnuté autá, robili nám doprovod, keď sme v kamiónoch prevážali tovar, aby nás neskontrolovala náhodná policajná hliadka a podobne. Niektorí z týchto chalanov sa neskôr stali členmi našej organizovanej skupiny, tz. pešiakmi...

Prečo som bol vnímaný ako najvyšší šéf

Je pravda, že moja dominantnosť a iné charakterové vlastnosti, fyzická sila a aj to, že mi násilie nebolo vzidalené, ma nakoniec (najmä už v roku 1997) posunuli na najvyšší stupeň v skupine a bol som vnímaný ako šéf našej organizovanej skupiny. Svoj rešpekť voči ostatným som si však nevybudoval len týmto, ale aj tým, že ja som si udržiaval vtaký zdravý odstup od nižšie postavených členov v skupine. Napríklad Kaštana vnímali tiež ako jedného z riadiacich šéfov, ibaže on s niektorými "pešiakmi" nemal problém sadnúť v bare aj na dva dni k fľašiam whisky a "tácke". Tak tomu oni hovorili, keď si na chrómovú tácku naservírovali kakaín a naťahali si ním svoje nosy. Takisto potom nemal problém s nimi pod vplyvom alkoholu a kokaínu napádať a ublížiť aj nevynným návštevníkom barov (a to aj našich).

Je tým pádom jasné, že ten rešpekt takýmto správaním strácal aj v očiach našich podriadených, aj vo vzťahu k zamestnancom barov a obsluhy. Taktiež aj Kán mal niekoľko takýchto "akcií" aj keď je pravda, že on to s uzívaním kokaínu nepreháňal tak ako Kaštan...

Pokus o moju fyzickú likvidáciu vo väzbe v Leopoldove?

Bolo nám s Kánom jasné, že po našom uväznení sa budú snažiť obvinenia voči nám rozšíriť, aby sme sa len tak z väzby nedostali. Tí, ktorí nám dali garanciu, že sa do nej nedostaneme, sa začali obávať, že im to neodpustíme, no obávali sa aj ďalší, a to aj politici vrátane vysokopostavených funkcionárov polície, prokuratúry a SIS, ktorí mali s nami niečo spoločné. Často, keď ma vo väznici navštívil JUDr. Gereg, tak mi hovori, kao ho ráno pred jeho kanceláriou nervózne prešľapujúc z nohy na nohu vyčkávali rôzni pánkovia (nazvem ich tak) a vypytovali sa ho, či náhodou Miki neprehovoril. Keď som sa Gerega spýtal, či sa ho opýtali aj to, či Miki niečo nepotrebuje, tak sa len nadýchol a povedal: "Dobrá otázka, Miki, ale túto mi nepoložil ani jeden z nich."...