Osudy hlavnej postavy, bývalého väzňa a večného vyhnanca Olega Kostoglotova, ktorý v polovici päťdesiatych rokoch prichádza na teškentskú onkologickú kliniku, odrážajú autorovu osobnú skúsenosť. Pacienti sa vďaka chorobe ocitajú v úplne inom svete, kde neplatí bežná hierarchia, no napriek všetkému tam stále zostáva miesto aj pre lásku a nádej.

Publikovaniu románu Rakovina v Sovietskom zväze v šesťdesiatych rokoch nepomohli ani Tvardovského odporúčania, prvýkrát vyšiel roku 1968 vo Frankfurte nad Mohanom, v Rusku až roku 1990. Má výrazne autobiografické črty. Rakovina rozožiera nielen jeho hlavnú postavu, ktorá sa ocitá v špinavej nemocnici, ale v obraznej rovine aj celú spoločnosť poznačenú stalinizmom.

Rakovina je Solženicynov zrejme najvyzretejší prozaický text, jej vydanie významným spôsobom prispelo k tomu, že v roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru.

„Umelecké dielo sa preveruje samo sebou: vymyslené, násilné koncepcie neznesú skúšku obrazov, rozpadávajú sa jedny aj druhé, sú neduživé, bledé, nikoho nepresviedčajú. Zato diela, ktoré načreli do pravdy a predstavujú nám ju zhustene živú, nás uchvacujú, panovačne si nás podmaňujú a nikto, nikdy, ani po stáročiach ich nepríde vyvracať.“

Alexander Solženicyn pri preberaní Nobelovej ceny