Roku 1923 sa v židovskej štvrti Wilsonova stanú štyri brutálne vraždy. Bezradná polícia si na pomoc zavolá newyorského detektíva Aarona Fooda. Američan nezvyčajnými a mimoriadne drsnými metódami vyšetruje okultné zločiny vo veľkomeste, ktorého história je celkom iná, než si myslíte. Novela pripomenula zabudnutú kapitolu dejín hlavného mesta, v ktorom pred sto rokmi vedľa seba žili Nemci, Maďari, Židia a menšina Slovákov.Príbehy s tajomstvom o Bratislave, láske, umení a smrti. Vyveziete sa na ufo na dunajskom moste a zažijete zlomovú udalosť dejín svetového divadla. Zájdete do atómového bunkra, kde v kultovom klube nastane divoká noc.Takto ste ešte neznámu stredoeurópsku metropolu nečítali.

Ukážka z knihy: Wilsonov

Vysunul zbraň z puzdra. Natiahol ruku. Nervy sa razom upokojili. Uprel pohľad pred seba. V hľadáčiku sa o zlomok sekundy objavila mŕtvolne bledá tvár s výrazom opičieho úškľabku. Ibaže oveľa bližšie! Eisner viac neváhal. Odistil a bleskurýchlo trikrát po sebe vypálil.

Trfil. Všetkými troma výstrelmi. Zásahy nábojmi s kalibrom tridsaťosem odhodili muža najmenej o dva metre. Katastrofické pocity však ani nestihol vnímať naplno, pretože chlap  sa vzápätí vzpriamil. Vstal a nemal na sebe ani škrabanec, akoby sa mu vôbec nič nestalo. Kráčal po vode bezočivo suverénne. Rozhadzoval rukami. chytal sa za brucho. A potom sa začal smiať. Rehotal sa. Chichotal. Hurónsky burácal. Kvílenie mu skrivilo črty tváre do odpornej grimasy. Eisnera zachvátil najstarší a najsilnejší strach. Mal pociť, že sa dostal na temnú, horšiu stranu kozmického mystéria. Stratil kontrolu nad svojím hlasom. Z hrdla sa mu vydrali ťahavé pazvuky. Drgľovala ho triaška. Hrýzol si do pier. Vyhŕkli mu slzy. Bol pripravený na koniec.

Nevedel, aký dlhý čas prešiel, kým sa spamätal. Nič sa však nestalo. Nik sa ho nedotkol, nik ho neoslovil. Keď sa po čase trochu utíšil, na okolí bolo pusto. Neznámy zmizol rovnako rýchlo, ako sa zjavil. Už nevzlykal, no trúchlivých myšlienok sa nie a nie zbaviť. Pod železným mostom sa pomaly sunul Dunaj.

Zamieril po Justiho nábreží poprí železnici späť na komisariát. Medzičasom prestalo snežiť. Z vykričaného zábavného podniku Bellevue na Dugonitsovej ulici sa ozýval prenikavý enský smiech a mužský spev.

Čím ďalej sa Eisner dostával od miesta nepochopiteľných udalostí, tým väčšmi zrýchľoval krok. Pri budove Živnobanky a pri plavárni Grossling už ozlomkrky bežal.

III. 

Nasledujúci deň nesnežilo. Vyšlo slnko a vrhalo na modrú oblohu zlaté záblesky. Strechy sa červenavo ligotali. Mrznúť neprestalo.

Na policajnom komisariáte na Vámbéryho ulici vládok v oddelení vrážd nezvyčajný pokoj. Náhodny pozorovateľ by toto rožné pracovisko na druhom poschodí vnímal ako sterilnú miestnosť s dlými hnedými pultmi a zelenými skrinkami po strop. Plápolájúci deň sa chvel v mosadzi na rámoch erárnych obrazov a na kľučkách. Ďalekopisný prístroj vyťukával správu o smrti mladej dievčiny a rozposielal ju do troch hlavných mestských denníkov Wilsonstadter Zeitung, WestungarischeGrenzbote  a Hírlap. Uprostred dlhého pultu sa práve ocitol podnos s obrovskou kanvickou a desiatich rozospatých žandárov pošteklila vôňa kávy. Zazvonil telefón. Zodvihol ho poručík Dohnányi a odpovedal po nemecky:

"Vrchný komisariát Wilsonov, prosím. Áno. Je v poriadku. Volása Jozef Aisner. Sedí t vedľa mňa. Zatiaľ s nikým. Dobre. Budeme vás čakať. Určite s nikým, ubezpečujem vás. Takže o dve hodiny tu. Zatiaľ dovidenia." Zložil.

Unavenný a vystrašený Eisner sedel ďalej od ostatných a čakanie si krátil pozeraním z okna. Nemal náladu na rozhovory s kolegami. Keď im ráno, čšte rozospatým, rozprával, čo na vlastné oči videl, šklbalo im kútikmi úst. Nie o mŕtvej tam na kopci. Tomu verili. Rutina! Ale o tom, čo neskôr zažil s tajomným mužim na rieke.

Pri pohľade na uponáhľané, no inak príjemné a bezpečné mesto s ligotavou atmosférou sa mu ani nechcelo veriť, že nočné udalosti mohli byť skutočnosťou.

Naľavo stál rozsiahly komplex rafinérie Apollo, ktorý na juhu hraničil s prístavom a výstaviskom Dunajských veľtrhov. Západne odtiaľ dovidel na vozovňu wilsonovských električiek, tlačiareň Concordia na Segnerovej ulici, elektráreń a ďalšie továrne. Rušnú ulicu Henricha Jusitho nanovo dláždili keramitom. Nad Dunajom sa klenuli kovové siluety dvoch wilsonovských mostov - kovového a pontónového. Záblesky rýchlych áut kreslili na múroch trepotavé čiary. 

"Volali z Viedne," referoval Dohnányi po maďarsky.

"Pravdupovediac, je to čudné. Naďalej máme prísny zákaz čokoľvek podnikať." 

 "Nehoráznosť!" ozval sa dôstojník Martin Hefele, ktorý mal vždy na tvári skormútený výraz, aký by sa skôr hodil majiteľovi pohrebného ústavu než policajnému detektívovi. "Toto nie je Londýn, Rím asni žiadne iné sídlo neresti. Máme tu ročne menej vrážd než prstov  na ruke, aj to väčšinou medzi tou zberbou z prístavných nevestincov a oficierskych bordelov. Ale teraz ideo o nevinné mladé dievča! Už dávno sme mali konať, aby stál vrah čo najsôr pred súdom a aby sa spravodlivosti učinilo zadosť!"

"Pokiaľ ide o mňa, môžem s tebou len súhlasiť," hovoril Dohnányi. "Ale vieš, ako to je. Odkedy sedí Šrobár vo väzení, všetci sú nervózni a mňa zhora pucujú za každú nevyriešenú krádež. Hovoria, že na nich zasa tlačí zahraničie. Tak si vieš predstaviť, ako ich vyburcovala vraždá. Vysvetľoval som im, že aj my policatji sme predsa ako celé mesto v štádiu reforiem a veci sa hýbu ako u nás odjakživa - pomaly. Vo Viedni však tvrdia, že zlyhávame na celej čiare, nemáme dosť kapacíť, preto nám sem jednu posielajú. Priznajme si, že majú trochu aj pravdu. Ale aby ste chápali, čo sa deje, tak počúvajte. Nie je to nikto z Budína, ani z Viedne, ale priamo z Ameriky! Z New Yorku!"

Správa vzbudila v skupine slúžiacich policajtov živý rozruch. Zaznelo pochvalné zahmkanie a dokonca aj hvizdnutie. Duševne otrasený Eisner pozoroval letiace mračná. Jeho prečudesné myšlienky sa v isotm bode prerušovali, rozvievali a rozplývali v ničotu...