V poradí štvrtý kriminálny román od vynikajúceho severského spisovateľa Arneho Dahla nás znova privádza k tajuplným vraždám. Tento raz budeme hľadať spojivo medzi zvláštnou popravou muža v Štockholmskej ZOO, ôsmimi zmiznutými východoeurópankami a príšernou vraždou starého židovského profesora.
Vyšetrovatelia zvláštneho tímu A. – Paula Hjelma a Kerstin Holmova – budú hľadať vrahov vo všetkých kútoch Európy, ako aj v minulosti, v časoch, keď sa diali jedny z najpríšernejších zločinov 20. storočia. Kľúč k vyriešeniu prípadu nakoniec objavia u nacistického lekára. Viac sa dozviete, keď si prečítate kriminálny román Európske blues, ktorý získal v Dánsku ocenenie najlepší kriminálny román roka.

Ukážka z knihy: Európske blues

Dievčatko, ktoré malo šťastie v nešťastí, sedelo na nemocničnej posteli a vyzeralo prekvapene. Zrejme sa tak tvárilo nepretržite už od včerajšieho večera. Akési zotrvačné prekvapenie.

Paul Hjelm jeho prekvapenie celkom chápal. Človeku v desiatich rokoch, ktorý ide za jarného večera s oteckom na prechádzku a drží ho za ruku, sotva napadne, že ho niekto postrelí. 

Presne to sa stalo.

Malej bolo trochu zima. Zrazu začalo fúkať, vietor prenikol jej ľahkou bundou a chladil ju na takmer holých nohách. Jednou rukou držala otca, druhou balón v podobe veselej žltej tváre. Poskakovala najmú preto, aby sa trochu zahriala, ale aj od radosti nad vreckom cukríkov, čo vylovila z rybníka a teraz odpočívalo v igelitke, ktorú niesol otecko. Všetko bolo skvelé okrem toho, že bolo trochu chladno.

Vtom ju niekto postrelil.

Odniekiaľ priletela guľka a trafila ju priamo do pravého nadlaktia. Tam sa zastavila. Našťastie.

Šťastie v nešťastí.

"Všetko sa ti zahojí Líza," utešoval ju Paul Hjelm a položil ruku na jej. "Kosť je v poriadku."

Lízin otec sedel červený od plaču, vyčerpaný dlhým bdením v kresle pre návštevy a hlasno chrápal. Paul Hjelm sa opatrne dotkol jeho pleca. Hlava vyletela za zvuku potiahnutého sopľa a nechápavo zízala na policajta sediaceho na kraji postele. Muž uvidel svoju dcéru s obviazanou rukouv a všetky tie hrôzy sa mu znova vybavili.

"Nehnevajte sa, pán Altbratt," ospravedlňoval sa zdvorilo Hjelm. "Potrebujem mať absolútnu istotu, že ste nezbadali ani stopu po páchateľovi. Nehýbalo sa niečo medzi stromamí, Nič podobné?"

Pán Altbratt zavrtel hlavou a zahľadeľ sa na svoje ruky. "Okolo nás nebolo ani živej duše," odpovedal potichu. "Nebolo nič počuť. Zrazu Líza vykríkla a začala krvácať. Kým mi to lekár nevysvetlil, netušil som, že ju postrelili. Postrelili! Kde to žijeme?"

"takže ste šli cestou Srirshovsvagen v smere k ceste Djurgardsvagen? Kde ste boli?"

"Záleží na tom?"

Hjelmovi začal zvoniť mobil. To nebolo veľmi šťastné. Prijímal hovor a dúfal, že to neodrovná nejaký respirátor alebo mimotelový obeh. Už videl titulky: Štokholmský masaker mobilným telefónom! Zvláštne vydanie! Štyria pacienti padli za obeť slávnemu policajtovi. "Hjelm," ohlásil sa lakonicky. Ako sa má človek predstaviť kvetnato do telefónu, ak nie je vážne psychický narušený?

Prípadne telefónny záznamník...

Chvíľu bolo ticho. Otec Altbratt si ho obzeral, akoby Paul práve usilovne ošklbával nejaký druh orla, ohrozený vyhnutím. Dcéra Alrbrattová sa ďalej tvárila prekvapene.

"Do Skansenu?" zvolal przniteľ orlov. Nič viac. Potom sa dvihol z postele, pohlaidl Lízu po hlavne a podal ruku otcovi.

"Žiaľ, musím vyraziť. Vrátim sa neskôr."

Na schodisku sa mu dralo v ústrety dopoludňajšie slnko, ktoré nehrialo. Detská nemocnica Astrid Lindgrenovej, volalo sa to zariadenie. Na ceste k autu sa potľapkal po všetkých vreckách. Kľúče od auta boli preč. Na druhej strane to nebolo nič nezvyčajné, takže rituál sa ešte raz zopakoval. Čáry-máry fuk a vynorili sa z vrecka príliš tenkého saka. Rovnaká procedúra ako vlani.  

Bolo svieže jarné ráno, rozospaté, také, aké okolo seba rozosieva prvý májový týždeň. Tie dni, čo spoza okien vábia, no z ktorých sa vykľuje podlo maskovaná zima. Paul, ktorý sa vždy obliekal príliš ľahko, bol v tomto okamihu prakticky nahý. Proti ľadovému počasiu neposkytovalo jeho tenké oblečenie nijakú ochranu. Pokúsil sa ho ovinúť si pevnejšie okolo tela, ale nič na ovinutie nenachádzal. 

Bolo deväť hodín ráno a kolóny v štvrti stáli úplne nehybne.  Za posledný rok premávka automobilovej dopravy drasticky zhustla. Sedieť ako pribitý v kolóne átu získalo z ničoho nič na značnej atraktívnosti. Zrejme lacná psychoterapia - rad lietok a v každej pán Hyde vydáva podivný krik. Na druhej strane boli alternatívou nedávno privatizované prímestské vlaky, ktoré nikdy neprišli načas, prípadne rovnakým neduhom trpiace metro, čo večne ostávalo celé hodiny stáť v temných tuneloch. A ešte tu bola jazda na bicykli po sadisticky vybudovaných cyklocestách, na ktoré si nikto netrúfol vyjsť, pretože podľa všetkého ich navrhli tak, aby sa na nich vyskytovali výnimočne škaredé úrazy.

No dobre, je notorický kverulant.

On sa nemal na čo sťažovať. Červenú trasu metra ako-tak ušetrili. Každodenné dlhé cestovanie z Norsborgu do Štokholmu aj naďalej venoval odklonu reality za pomoci džezu.  

Po exkurzii do sveta opery podľa vzoru mierne vyšinutého inšpektora Morsa sa vrátil k džezovej hudbe...