O kráľovský trón sa uchádza päť uchádzačov. Jeden je mŕtvy, ďalší upadol do nemilosti. Ostatní bez škrupúl uzatvárajú nové spojenectvá a rušia staré počas nepretržitého zúrivého boja. Moc Lannisterského rodu obrovsky vzrástla, Tyriona ponižuje jeho intrigánska sestra, krutý otec a skazený sadistický synovec. Roff Stark je nútený brániť svoje mladé kráľovstvo proti Greyjovcom, ktorí sa chcú zmocniť Severu. Divokí za Múrom vytiahli do boja a na vojnovú výpravu sa vydáva aj Daenerys so svojimi drakmi. Každý zúrivo bojuje za vlastné víťazstvo, no tento ľúty boj je len slabý odvar v porovnsní s vojnou dobra a zla, ktorá sa neodvratne blíži.

Z piatich nepriateľov, súperiacich o moc, je jeden mŕtvy, druhý v nemilosti, a vojna zúri rovnako kruto ako predtým, vznikajú nové spojenectvá, rozpadajú sa staré. Joffrey Lannister sedí na Železnom tróne, no je to nanajvýš rozpačitý vládca Siedmich kráľovstiev. Jeho najmocnejší nepriateľ lord Stannis je porazený a skompromitovaný, stal sa obeťou žiarlivej čarodejnice, ktorá ho pevne drží vo svojej temnej moci. Ale mladý Robb Stark stále vládne severu z pevnosti v Riavokrute. Plánuje, ako poraziť nenávidených Lannisterovcov, aj keď držia jeho sestru ako rukojemníčku v Kráľovom prístave, kde stojí Železný trón.

Medzitým putuje cez krvou zaliaty kontinent Daenerys, kráľovná vo vyhnanstve, pani jediných troch živých drakov na svete. Vo vzduchu cítiť smrť a rozklad z ničivej vojny dynastií, ale Daenerys zhromažďuje spojencov a bojovníkov, aby mohla prepadnúť Kráľov prístav v nádeji, že tak znovu získa korunu, o ktorej je presvedčená, že jej právom patrí.

No kým sa nepriateľské vojská chystajú na rozhodujúci titanský súboj, pritiahne z najvzdialenejšieho kúta civilizácie vojsko barbarov a divochov, ktorí tiež chcú dobyť Kráľov prístav. V ich čele kráčajú bájni Iní – nadprirodzená armáda nemŕtvych, ktorých oživené telá sú nezastaviteľné. A zatiaľ čo budúcnosť krajiny visí na vlásku, nikto nepoľaví v honbe za víťazstvom, až kým sa v Siedmich kráľovstvách nestrhne skutočná búrka mečov a ani jeden kráľ si nemôže byť istý životom…

Ukážka z knihy:

PROLÓG

Bol sivý mrazivý deň a psy nevedeli zachytiť stopu.

Veľká čierna suka oňuchala odtlačky medvedích láb, stiahla sa a s chvostom medzi nohami sa vrátila k svorke. Psy sa k sebe zúfalo tisli na brehu rieky, vietor sa im zarýval pod kožu. Aj Chett ho cítil, prenikal aj cez vrstvy čiernej vlny a uvarenej kože. Bola taká zima, že by človek ani psa von nevyhnal, a jednako tu mrzli. Vykrivil pery a takmer cítil, ako sa mu vredy na lícach a hrdle zapaľujú a červenejú. Mal by som byť v bezpečí Múra, strať sa o tie prekliate krkavce a prihadzovať starému majstrovi Aemonovi do kozuba. To ten bastard Jon Snow ho o to obral, on a jeho vypasený kamarát Sam Tarly. Iba tí dvaja môžu za to, že trčí aj so psiskami hlboko v Prekliatom lese a odmŕzajú mu gule.

„Do siedmich pekiel!“ Silno trhol vôdzkami, aby psy na seba upozornil. „Hľadajte, vy zdochliny. To je medvedia stopa. Nechcete sa nažrať, či čo? Hľadajte!“ Ale psy len zaskučali a ešte väčšmi sa schúlili k sebe. Chett im krátkym bičom plesol ponad hlavy, čierna suka naňho vycerila zuby. „Psie mäso mi bude chutiť rovnako ako medvedie,“ pohrozil jej a pri každom slove mu z úst vyšla para.

Lark zo Sestier stál s rukami prekríženými na prsiach a dlaňami zastrčenými pod pazuchami. Mal na sebe čierne vlnené rukavice, ale aj tak sa stále sťažoval, že ho oziaba. „Je zima ako v psinci, nedá sa loviť,“ hlesol. „Srať na medveďa, nemienim kvôli nemu zamrznúť.“

„Nemôžeme sa vrátiť s prázdnymi rukami, Lark,“ zašomral Drobec Paul cez hnedé bajúzy, čo mu zakrývali väčšiu časť tváre. „Veliteľovi by sa to nepáčilo.“ Sopeľ pod spľašteným nosom zamrzol veľkému mužovi na cencúľ. Obrovskou rukou v hrubej kožušinovej rukavici pevne zvieral porisko oštepu.

„Srať aj na Starého medveďa,“ odvrkol mu Sesterčan, vyziabnutý muž s ostrými črtami a nepokojným pohľadom. „Mormont sa nedožije zajtrajšieho dňa, už si zabudol? Koho zaujíma, čo sa mu páči?“

Drobec Paul zažmurkal čiernymi očkami. Možno zabudol, pomyslel si Chett; je taký pripečený, že je schopný zabudnúť úplne všetko. „Prečo vlastne musíme Starého medveďa zabiť? Prečo nemôžeme jednoducho len ujsť a nechať ho tak?“

„A ty si myslíš, že on by nás nechal len tak?“ opýtal sa Lark. „Vysnoril by nás. Chceš, aby nás vysnoril, ty veľká dubová hlava?“

„Nie,“ priznal Drobec. „Nechcem. To nie.“

„Takže ho zabiješ?“ opýtal sa Lark.

„Hej.“ Chlapisko buchol tupým koncom oštepu po zmrznutom brehu rieky. „Zabijem. Nesmie nás vysnoriť.“

Sesterčan si vytiahol ruky spod pazúch a obrátil sa k Chettovi. „Hovorím ti, že by sme mali pozabíjať všetkých veliteľov.“