Harry Potter je sirota, žije u príšerných príbuzných a až do svojich jedenástych narodenín si myslí, že je obyčajný chalan... Lenže potom dostane záhadné listy, navštívi ho sympatický obor a oznámi mu, že ho prijali na Rokfortskú strednú čarodejnícku školu. Tam sa Harry naučí hrať metlobal a stretne sa v boji so svojím úhlavným nepriateľom. Dôvod, prečo sa to všetko stane, je jasný: Harry Potter je čarodejník!

Z anglického originálu Harry Potter and the Philosopher’s Stone (Bloomsbury Publishing Plc, 38 Soho Square, London 1997), preložila Jana Petrikovičová. Verše prebásnil Jozef Pavlovič.

Ukážka z knihy: 

PRVÁ KAPITOLA
CHLAPEC, KTORÝ PREŽIL

Pán a pani Dursleyovci z Privátnej cesty číslo 4 s potešením o sebe tvrdili, že sú úplne normálni, no ďakujem pekne. Boli tými poslednými, od ktorých by niekto očakával, že sa zapletú do voľačoho zvláštneho či tajuplného, pretože také čosi považovali jednoducho za vylúčené.

Pán Dursley bol riaditeľom spoločnosti Vrtamex, ktorá vyrábala vŕtačky. Bol to veľký, tučný muž takmer bez krku, no s obrovskými fúzmi. Pani Dursleyová bola zase chudá blondína s dvakrát takým dlhým krkom, ako je bežné, čo bolo v jej prípade ohromne praktické - veľkú časť svojho voľného času totiž trávila tým, že ho naťahovala ponad záhradný plot a špehovala susedov. Dursleyovci mali malého syna, o ktorom boli presvedčení, že je to ten najúžasnejší chlapec na svete.

Dursleyovci mali všetko, čo chceli, mali však aj jedno tajomstvo a hrozne sa báli, aby sa neprezradilo. Keby sa 

totiž niekto dozvedel o Potterovcoch, asi by to neprežili. Pani Potterová bola sestrou pani Dursleyovej, no obe sa už niekoľko rokov nevideli, vlastne pani Dursleyová sa tvárila, že nijakú sestru nemá, pretože tá sestra, aj s tým svojím nepodareným mužom, boli natoľko nedursleyovskí, že horšie to už ani byť nemohlo. Dursleyovcov striasalo už len pri pomyslení na to, čo by povedali susedia, keby sa Potterovci objavili v ich ulici. Dursleyovci vedeli, že aj Potterovci majú malého syna, nikdy ho však nevideli. Ten chalan bol ďalším dôvodom, prečo sa s Potterovcami netúžili stretnúť, nechceli, aby sa Dudley s tým ich deckom stýkal.

Dursleyovci sa jedného dňa zobudili do pochmúrneho, sivého utorka, keď sa začína náš príbeh, no zamračená obloha ničím nenaznačovala, že po celej krajine sa budú diať čudné a tajuplné veci. Pán Dursley si práve uväzoval do práce svoju najvšednejšiu kravatu a pohmkával si, zatiaľ čo pani Dursleyová pchala brániaceho sa a jačiaceho Dudleyho do detskej stoličky a veselo pri tom štebotala.

Ani jeden z nich si nevšimol veľkú, žltohnedú sovu, ktorá práve preletela popred ich okno.

O pol deviatej schytil pán Dursley svoju aktovku, pobozkal na líce pani Dursleyovú, pokúsil sa o to isté aj u Dudleyho, no netrafil, pretože toho sa práve zmocnil záchvat zúrivosti a začal hádzať o stenu ovsené vločky. „Náš malý nezbedník,“ smial sa pán Dursley na odchode. Nasadol do auta, a pomaly vycúval od domu číslo 4.

Na rohu ulice si po prvý raz všimol niečo podivné - mačku, ktorá čítala mapu. V prvom okamihu si neuvedomil, čo vlastne videl - prudko otočil hlavou, aby sa pozrel ešte raz.

Názor a postrehy našich čitateľov:

Knihu Harry Potter (1. diel) recenzovali viacerí preškolácky knihomoli, ktorí na knihu mali rôzne, ale prevažne pozitívne názory. Jedna skupina čitateľov knihu vníma pozitívne a považuje ju za úžasnú nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Sú prekvapení, že vo filme bolo vystrihnutých veľa scén týkajúcich sa postavy Nevilla.

Druhá skupina recenzentov sa zasa na knihu pozitívne spomína z detstva a význam tejto knihy v ich živote je nezameniteľný.

Posledná skupina čitateľov považuje knihu za dobrú, ale s pocitom nevyužitého potenciálu. Väčšiu pozornosť by si podľa nich zaslúžili postavy z Rokfortských fakúlt Bystrohlav a Bifľomol, ktoré boli nedostatočne rozpracované. Chýbajú tiež detailnejšie popisy kúziel a podrobnejší popis dôležitých postáv. Hlavný príbeh pre nich nemal veľký vplyv na dojmy z knihy, ktorá ich ako dospelého čitateľa neoslovila natoľko, ako mladších čitateľov.