Nicki Clementsová uviazne v dopravnej zápche a vtedy zbadá tvár, na ktorú už nikdy nechcela natrafiť. Určite je to on, ten istý policajt, a zastavuje všetky autá na Elmhirst Road. Nicki sa mu chce vyhnúť, otočí sa do protismeru a v panike ujde. Aspoň si to myslí. Na druhý deň ju policajti predvedú na výsluch v súvislosti s vraždou Damona Blundyho, kontroverzného novinového fejtonistu.Nicki nevie odpovedať ani na jedinú otázku, ktorú jej policajti položia. Netuší, prečo vrah použil nôž takým zvláštnym spôsobom, ani prečo na stenu v Blundyho pracovni napísal „NIE JE O NIČ MENEJ MŔTVY“. Ale takisto nedokáže vysvetliť, prečo sa v ten deň vyhýbala Elmhirst Road, ako je to zrejmé z kamerového záznamu. Musela by odhaliť tajomstvo, ktoré by jej zničilo život.Hoci Nicki nie je vinná z vraždy, zďaleka nie je nevinná...

Zanglického originálu The Telling Error(Hodder & Stoughton, London 2014)preložil Martin Štulrajter

Ukážka z knihy: Usvedčujúca chyba

PRVÁ KAPITOLA

PONDELOK 1. JÚLA 2013

To nemohol byť on. Všetci policajti dnes nosievajú reflexné vesty. Mnohí iste majú aj mierne zvlnené vlasy pieskovej farby. O chvíľu sa obráti a ja uvidím jeho tvár a zasmejem sa sama nad sebou, že panikárim.

Neobracaj sa, iba ak si niekto iný. Buď niekto iný. Prosím.

Sedela som celkom nehybne, usilovala sa nevšímať si hlasnú ozvenu každého úderu môjho srdca. V mojom vnútri bola uväznená priveľká vzdialenosť. Míle. Nemohla som dosiahnuť sama seba. Zachvátila ma čudná ilúzia: že auto je hrudník, ja som srdce a chvejem sa v ňom.

Sekundy plynuli. Nie dosť rýchlo. Zastal čas. Civela som na hodiny na palubnej doske a čakala, kým sa zmení minúta. Napokon sa z 10:52 stalo 10:53 a mne sa uľavilo, akoby to mohlo byť naopak.

Šialené.

Stále stál chrbtom ku mne. Toľko detailov bolo rovnakých - jeho vlasy, výška, postava, žltá vetrovka s potlačou „POLÍCIA“...

Ak to bol on, znamenalo to, že som určite robila niečo zlé, a ja som nič zlé nerobila. Rozhodne nie. Nebolo dôvodu, aby sa zase objavil v mojom živote. Nebolo by to férové, keď som sa tak veľmi snažila. Spomedzi všetkých, čo sedeli v autách v tej dopravnej zápche, som nepochybne patrila medzi najnevinnejších - ak by ma mali súdiť čisto na základe správania v ten deň: bola som matka vezúca synovi do školy zabudnutý športový výstroj. Mohla som povedať: „Ach, nuž, tak bude musieť vynechať telesnú výchovu, alebo nech si oblečie školskú rovnošatu,“ ale ja som tak neurobila. Vedela som, že Ethanovi by sa nepáčila ani jedna z možností, a tak som zrušila termín u kaderníčky a vydala sa na cestu späť do školy - ani nie hodinu po tom, čo som odtiaľ prišla domov, keď som tam bola zaviezť deti. Dobrovoľne, pretože mi záležalo na šťastí svojho syna.

Čo znamenalo, že ten policajt predo mnou musel byť niekto iný. Nemohol to byť on. Naposledy ho ku mne pritiahlo moje previnenie. Dnes som bola nevinná. Bola som nevinná už vyše troch týždňov.

Pritiahlo ho k tebe?

Dobre, bola som vinná z hlúpej poverčivosti, ale z ničoho iného. Ak to bol on, bol na Elmhirst Road náhodou - čírou zhodou okolností, presne ako naposledy, keď sme sa stretli. Bol policajt a pracoval v Spillingu; Elmhirst Road je v Spil-lingu - bolo teda celkom možné, že tam bol z dôvodov, ktoré so mnou nemali nič spoločné.

Racionálne by taká argumentácia obstála, nebola som však o tom presvedčená.

Lebo si poverčivý blázon.

Ak to bol on, znamenalo to, že som stále vinná, kdesi hlboko vnútri. Ak ma uvidí...

Nemohla som dovoliť, aby k tomu došlo. Keby bol na mňa uprel oči čo len na sekundu, pôsobili by ako magnet a vytiahli by zlo z môjho vnútra na povrch pokožky. Šírilo by sa zo mňa do otvoreného priestoru a vrhlo by ma zase tam, kde som bola, keď ma našiel prvý raz: do krajiny ohrozených.

To som si nezaslúžila. Bola som dobrá tri týždne a štyri dni. Dokonca ani v súkromí svojej mysle, kde by priestupky nebolo možné dokázať, som ncskízla. Raz či dvakrát sa mi 

myšlienky takmer vymanili spod kontroly, disciplinovane som však zarazila všetky závory.

Otoč sa. rýchlo, skôr ako sa obráti.

Mohla som to riskovať?

Ešte pre minútou ma oddeľovalo od miesta na chodníku niekoľko sto metrov predo mnou, kde stál, aspoň pätnásť áut. Stále ich podľa hrubého odhadu zostávalo asi desať. Ak by niektorý zo šoférov predo mnou urobil otočku do opačného smeru a vrátil sa cestou, ktorou prišiel, urobila by som to isté. Ak by som to však urobila ako prvá, bolo by ešte pravdepodobnejšie, že si ma všimne. Možno by spoznal moje auto, pamätal si značku a model - azda dokonca aj poznávaciu značku. Ešte sa síce neobrátil, ale každú chvíľu by tak mohol urobiť. Každú sekundu...

Čudoval by sa, prečo sa vraciam tou istou cestou. Autá v zápche sa hýbali. Síce sme sa vliekli, ale bolo nepravdepodobné, že by mi trvalo viac než desať minút, kým by som prešla okolo príčiny zdržania. Z auta som na ceste videla iba policajtku, ktorá stála vzpriamene, potom sa sklonila mimo môjho dohľadu, zase sa vystrela a vzápätí zase sklonila. Zrejme niečo hovorila vodičom všetkých áut, ktoré prechádzali popri nej. Na chodníku stál ešte jeden policajt a rozprával sa s...

Nie s ním. Rozprával sa s mužom, ktorý... Bože daj, aby to nebol on.

Nadýchni sa. Dlho a zhlbokaa..