Ove dovŕšil päťdesiatdeväť rokov. Je to muž pevných zásad, neochvejných princípov a nemenných pravidiel – a večne nevrlý, zatrpknutý frfloš, v ktorom len ťažko odhalíte dobré srdce. Milovaná žena mu umrela, stal sa z neho samotár a pomaly stráca zmysel života. Kedysi býval predsedom spoločenstva vlastníkov domov, ale vystriedali ho už pred niekoľkými rokmi – čo on sám považuje za obyčajný puč. Rozhodne mu to však nezabránilo vykonávať funkciu strážcu poriadku. Samozvaného. Keď sa do domu naproti prisťahujú mladí hluční susedia a namiesto pozdravu sa im len tak mimochodom podarí nacúvať do Oveho poštovej schránky, a ešte k tomu japonským autom, spustí sa kolotoč nečakaných udalostí. Začína sa príbeh o prekvapujúcom priateľstve, túlavom kocúrovi a najmä o tom, ako sa ľuďom, ktorí sa s Ovem stretnú, zmení život.

Z anglického originálu En man som heter Ove (BokförlagetForum, Stockholm 2012) preložila Mária

Bratová.

Ukážka z knihy: Muž menom Ove

Kocúr s ľahostajným výrazom sedel uprostred cestičky medzi domami. Mimochodom, kocúr... ako sa to vezme. Mal sotva polovicu chvosta a len jedno ucho. Na niekoľkých miestach veľkých ako päsť mu chýbal kúsok kožúška, akoby mu niekto vyšklbal chumáče srsti. Ove ho odhadol skôr na mačacie strašidlo do maku než normálnu mačku.

Váhavo urobil k nemu zopár krokov. Aj kocúr sa pohol. Ove zastal. Chvíľu sa navzájom premeriavali a šacovali ako dvaja potenciálni bitkári, ktorí sa večer náhodou stretli pred dedinskou krčmou. Ove zvažoval, či po ňom nešmarí drevák. Kocúr sa zasa tváril, akoby preklínal fakt, že nemá nijaký drevák, čo by na revanš mohol šmariť po Ovem.

„Šic!" vyletelo z Oveho tak nečakane, až sa kocúr mykol.

A o krôčik zacúval. Odtiaľ si opäť premeriaval päťdesiatde-väťročného muža aj jeho dreváky. Potom sa nenáhlivo obrátil a odšuchtal sa preč. Keby Ove nebol súdny človek, možno by odprisahal, že kocúr predtým ešte prevrátil oči.

„Kreatúra," zahundral a znova pozrel na hodinky. O dve minúty šesť. Najvyšší čas rozhýbať sa, aby pre mačacie strašidlo nemeškal s inšpekciou. Ešte to by tak chýbalo!

Vykročil ulicou medzi domami, čo viedla k parkovisku. Tak to robil každý deň. Zastal pri ceduli deklarujúcej zákaz používať motorové vozidlá v obytnej zóne. Na skusy kopol do tyčky, na ktorej bola ceduľa pripevnená. Nie že by stála krivo alebo čosi podobné, no vždy je lepšie všetko skontrolovať. Ove patril k ľuďom, ktorí kontrolujú stabilitu vecí tým, že do nich kopnú.

Pomaly došiel na parkovisko a prechádzkovým krokom obišiel všetky garáže, aby si overil, že sa do nich v noci nikto ne-vlámal ani že ich nepodpálila nejaká banda. Nie že by sa to v tejto štvrti už stalo, to nie. Napriek tomu však takúto kontrolu ani raz nevynechal. Na vlastnej garáži, v ktorej parkoval jeho saab, dokonca skusmo stlačil kľučku, pre istotu trikrát. Presne ako každé ráno.

Potom obišiel parkovacie miesta pre návštevníkov, kde vozidlo smelo stáť maximálne dvadsaťštyri hodín. Z tohto dôvodu si do zápisníčka, čo nosil vo vrecku bundy, starostlivo poznačil všetky ešpézetky a porovnal ich s tými, čo si zapísal predchádzajúci deň. V prípade, že sa mu v zápisníku zjavili tie isté ešpézetky dva dni po sebe, Ove zamieril domov, zavolal na dopravné oddelenie registračného úradu, aby zistil majiteľov vozidiel. Dotyčným osobám potom zatelefonoval a informoval ich, že sú negramotní analfabeti, lebo nie sú schopní prečítať ani len po švédsky napísané upozornenie. Nie že by Oveho trápilo, kto parkuje na priestranstve pre návštevníkov. Ani náhodou. Tu išlo o princíp. Ak je na značke dvadsaťštyri hodín, tak to treba rešpektovať. Ako by to vyzeralo, keby ľudia celé dni parkovali, kde sa im zachce? Ove nepochyboval, že by nastal chaos. A autá by stáli úplne všade.

No dnes ráno tu neparkovali vôbec nijaké vozidlá, preto sa Ove so zápisníkom pobral k prístrešku s odpadkovými kontajnermi. Nie že by to bola jeho vec, naopak, od začiatku nahlas protestoval proti výmyslom s triedením odpadu, ktoré si presadili tí noví nafúkaní prisťahovalci s džípmi.