Ak vás zasiahne zrada na najcitlivejšom mieste a ešte od najbližšej osoby, pretrhne sa aj to najpevnejšie – pokrvné – puto. Emu a Lýdiu rozdelila láska k jednému mužovi. Aký je Hubert naozaj a kto koho v skutočnosti zradil? Dá sa vôbec napraviť minulosť a komu možno vo svete plnom intríg veriť? Pomôže rozlúsknuť tajomstvá dvoch rodín záhadný denník?
V Macháčovej príbehu s detektívnou zápletkou vášeň a pomsta takmer zničia každého, kto prestane vnímať svet čistými očami a neskazeným srdcom.

Ukážka z knihy: Hubertove ženy

Neskoro! Musím sa na to vykašľať, povedala si v duchu a odvrátila tvár. Už je to tak dávno, čo jej Ema ublížila, ale i tak ju popálila žiarlivosť a pred očami sa jej mihla silueta sestrinho holého chrbta...

Nie! Na okamih prevne stisla visčka, aby sa tej predstavy zbavila, boli to muky.

"Skoro som to nenašla," povedala Ema zadychčane.

To mala byť výčitka? prebleslo Lýdii hlavou. Ja som tiež u teba nebola! Vlastne u vás, poopravila sa. To ťa netrápi, čo? Podrazáčka špinavá!

"Máte to tu krásne. Och, aké vysoké stropy a tie malé staré okná!" Ema sa rozhliadala okolo seba. "Necítite sa tu stratení?" opýtal sa, keď zachytila Lýdiin pohľad. 

"Nie," odsekla Lýdia sucho.

Oči sa im stretli.

"Všetko najlepšie!" prihrnula sa k nej Ema, akoby sa medzi nimi nikdy nič nestalo. Objala ju okolo krku a priložila si líce k jej lícu. "Lydka, sestrička, prajem ti krásnu tridsiatku," šepla takmer nečujne a do ruky jej vtisla taštičku s darčekom.

Poďakuj sa a usmej sa, nabádal Lýdiu dotieravý hlások. Nikdy sa neusmievaš ako ostatní ľudia, tak sa aspoň raz usmej, aj keď len zo slušnosti... Vedela, že by tak mala urobiť, ale nedokázala pohnúť meravými kútikmi úst. Inštiktívne sa odtiahla. Darček, bez toho, aby sa do taštičky pozrela, položila na taburetku k vešiaku.

Prešli do obývačky.

"Ema, nech sa páči, sadni si," Dávik ukázal na kreslo, Ema sa elegantne usadila a ladne si prehodila nohu cez nohu.

"Ako sa ti darí, čo rodinka, deti ešte neplánujete?" vyzvedal Dávid, opatrne nalievajúc víno do pripravených pohárov.

Ema mávla rukou, oči sa jej zaleskli: "Nemám sa čím chváliť."

Lýdiu sestrina odpoveď podráždila, ale pokúšala sa udržať svoje emócie na uzde. Pekne z toho vykľučkovala, len čo je pravda, pomyslela si trpko. O rodine sa radšej nebavme, čo chceme, vieme predsa od mamy, tá je naším hromozvodom.

"Niečo k vínku," Lýdia prisunula tanier s kanapkami a chlebíkmi bližšie.

"Na Lydku," Dávid nadvihol pohár a obe sestry ho nasledovali.

"Na Lydku!" zvolala Ema a odpisal si. Čo to pijeme, celkom slušné víno," pootočila sa k Dávidovi.

Lýdia stisla pery. Aké je podľa nej slušné víno? Víno môže byť skvelé, sladké, korenisté, jemné, kvalitné, ale vôbec nie slušné.

"Mňa sa nepýtaj, vínam nerozumiem. Kúpila ho Lydka, ona sa v tom vyzná," pochválil Dávid manželku. "Mne chutí aj víno, ktoré znalci označujú za druhotriedne."

"Budeš sa čudovať," usmiala sa Ema, "ale vínam náhodou rozumiem aj ja..."

Ešte lepšie, Lýdia prekvapene nadvihla obočie. Nabudúce si dám víno načapovať v stánku u trhovníka na Miletičke, rovno do tejto fľaše a dám ti šancu, nech sa prejavíš. Vlastne, nabudúce už nebude!

Ema znalecky zatočila vínom v pohári, privoňala a odpila si malý dúšok. "Tento ročník je mimoriadne vydarený, má v sebe slniečko. Alibernet, dvetisícdeväť."

Lýdia ju v nemom úžase pozorovala. Scéne ako vyšitá zo seriálu Búrlivé víno.

"Uhádla som?"

"Áno," prikývla Lýdia. Nebolo to ťažké, veď fľaša stála na stole, otočená etiketou priamo k nej. 

Ema detinsky nadskočila v kresle: "No nie je to fantastické?!"

"To teda je," zamrmlala Lýdia sarkasticky a znudene sa posadila do hojdacieho kresla z antikvariátu.

Nemohla ho vystáť, neznášala hojdanie, ale bol z neho dobrý výhľad na celú priestrannú obývačku. A najmä na Emu, ktorá, ako sa zdalo, mienila rozoberať iba neškodné témy.

"A vy sa máte ako?"

"Ďakujeme, ako sa to vezme - raz lepšie, raz horšie.

Vieš, ako to v živote chodí," odpovedal Dávid zdvorilo a naložil si na tanier pripravené lahôdky.

Lýdia naňho začudovane pozrela. Čo je toto za konverzácia? Kedy je lepšie a kedy horšie? žiadalo sa jej opýtať.

"Čo to čítaš, Lydka?" Ema šibla pohľadom na knihu so záložkou, položenú na poličke vedľa lampy.

"Román," odpovedala Lýdia jedným slovom...