Ako viete, že je TEN PRAVÝ? Lietajú vám motýle v bruchu, keď naňho pomyslíte? Snívate, že sa zaňho vydáte? Alebo to proste viete? 
Keď Lucy stretla Natea v Benátkach, hneď vedela, že je to ON. A tak lapená vo víre prvej láske, ho pobozkala pod Mostom Vzdychov pri západe slnka. Čo - podľa legendy – ich spojí na veky. Ale o desať rokov neskôr, úplne stratia kontakt. Tak je to do doby, kým sa Lucy nepresťahuje do New Yorku a legenda ich nezvedie dokopy. Znovu. A znovu. A znovu. Ale čo ak Nate nie je ten pravý? Ako sa ho zbaví? Pretože navždy môže byť veľmi dlhá doba ... 
Vtipná a čarovná romantická komédia o tom, že nájsť TOHO PRAVÉHO nemusí vždy znamenať žili šťastne až do smrti.

Ukážka z knihy: Ten pravý, ktorého nechcem

..Ani ho nebombardujem na Faccbooku. Ani si ho pravidelne negooglim. Dobre, priznám sa. raz, možno dvakrát. Tak fajn, budem úprimná, neviem spočítať koľko ráz som si ho za tie roky vygooglila. Ale čo je na tom? Veď ktorá baba aspoň raz nešpehovala na nete chalana, do ktorého je zaľúbená? Moment - povedala som zaľúbená? Z ničoho nič sa mi obráti žalúdok ako palacinka na panvici. Prevrátim ho naspäť. Tak som to vôbec nemyslela. To ten hlúpy test - rozmýšľam nad hovadinami.

Zakrúžkujem B) Nie.

Linka metra číslo šesť si razí cestu cez Manhattan a otázky sú postupne čoraz hlúpejšie a nezmyselnejšie. Ale aspoň mi rýchlo ubieha čas. Aha. už som na poslednej...

Ktorý film najlepšie vystihuje váš vzťah?

A) Príbeh našej lásky

B) Madisonské mosty

C) Nočná mora z Elm Street

... keď ma vyruší hlásenie: „Štyridsiata druhá ulica, Grand Central Station“ a uvedomím si, že musím vystúpiť.

Strčím časopis do kabelky a úctivo sa snažím spolucestujúcich presvedčiť, aby mi uvoľnili cestu von z preplneného vozňa. Pravdaže nikto mi nevenuje pozornosť. Už som prišla na to, že v New Yorku na všetky moje britské „Prepáčte“, „S dovolením“ a „Ospravedlňujem sa. dovolíte...“ nikto nereaguje.

Nejde o to, že by boli Newyorčania neokrôchaní. Práve naopak. podľa mňa sú to azda najpriateľskejší a najsrdečnejší ľudia, akých som kedy stretla. Akurát náš britský zvyk za všetko sa ospravedlňovať tu má nulový efekt. Newyorčania skrátka nechápu začo sa dokola ospravedlňujeme. Úprimne povedané, väčšinou si ani ja nie som istá. za čo sa vlastne ospravedlňujem. |ed noducho to robím, te to akýsi zlozvyk. Ako sa logovať každých päť minút na Facebook.

Včera som napríklad prechádzala ulicou, keď do mňa vrazil nejaký chlapík a oblial ma kávou. Neuveríte, ale ospravedlňovať som sa začala ja! Áno ja! Približne miliónkrát! Aj keď to celé bola jeho vina. Táral do mobilu a vôbec nevenoval pozornosť tomu, kadiaľ ide. Pardon, nie do mobilu, ale do celíphone, ako hovoria Američania. Nedá sa nič robiť, žijem predsa v New Yorku.

Pri tej myšlienke mi po chrbte prebehnú zimomriavky. Nemôžem si pomôcť. Vždy, keď sa zahľadím na mrakodrapy, týčiace sa nad mojou hlavou, keď kráčam do práce po Broadwayi, keď mávam na jeden z typických žltých taxíkov (vlastne urobila som to len raz, keďže som švorc, ale predsa...), cítim sa ako vo filme. Som tu už šesť týždňov, ale stále nemôžem uveriť, že je to skutočnosť. Každú chvíľu čakám, že sa spoza rohu vynoria Car-ric, Miranda, Charlotte a Sanialha a, držiac sa okolo ramien, mi vykročia v ústrety.

Vyjdem zo stanice metra a zastanem pred priechodom pre chodcov, aby som sa pozrela do malej príručnej mapy Manhat-tanu, ktorú nosím v kabelke. Niektorí ľudia akoby mali v mozgu zabudované vlastné G PS, ako mačky. la nie. Stratím sa ešte aj v Tescu. Raz som sa pol hodiny motala okolo lahôdkového pultu a nevedela som nájsť cestu k pokladniam. Fakt. Odvtedy tu-niakový šalát nemôžem ani vystáť.

Otočím mapu hore znak, a potom zase naspäť. Som v koncoch. Mám dohodnuté stretnutie v bare. Akurát nemám ani poňatia, kde ten bar je. Škúlim na mriežku ulíc. Teoreticky všetko vyzerá veľmi jednoducho, ale v praxi som stratená. Akoby nebolo dostatočne komplikované orientovať sa v novom meste, v New Yorku je každá ulica „East“ aj „West“ - východná ulica XY, západná ulica XY. Mám v tom zmätok. Ako mám doparoma vedieť, ktorá je ktorá.

Frustrované pozerám z jedného konca ulice na druhý a začnem si opakovať svetové strany „sever, juh, východ, západ“, aby som sa sústredila. Robievam to pravidelne - jednoducho zamrznem uprostred ulice a odriekam svetové strany ako básničku.

„Prosím?“

Otočím sa a všimnem si, že vedľa mňa stoji iný chodec a čaká na zelenú. S úžasom na mňa pozerá a pod šiltovkou sa mu dvíha obočie. Panebože, odriekala som si to nahlas

„Eh...,“ habkám. Narýchlo sa vynájdem a ukazujem na červeného panáčika: „... ešte je červená, asi by sme mali počkať na zeleného panáčika.“ Rozpačito na mňa pozerá. „Asi hej," povie s pochybami v hlase.

Má výrazný zdĺhavý newyorský prízvuk a všimnem si, že so sebou vlečie čosi, čo vyzerá ako kamera a chlpatý mikrofón. Fíha, poviem si v duchu a premýšľam, čo sa asi chystá robiť. Možno nakrúca film. Alebo niečo iné. Rozhodne to musí byť niečo totálne cool

Zatiaľ čo ja som všetko iné len nie cool Nahlas si odriekam svetové strany ako mantru a táram niečo o panáčikoch. Uvedomím si. že sa červenám. V duchu sa modlím, aby rýchlo naskočila zelená. „Aha, už môžeme prejsť,“ oznámim a rozpačito sa usmejem. Rýchlo sa snažím zamiešať sa medzi ľudí.

Vidíte a presne v tomto je čaro New Yorku. Mesto má úchvatnú energiu, ktorá priťahuje zaujímavých ľudí. Zahnete za rok a narazíte na filmový štáb. alebo pouličný stánok s unikátnou bižutériou, alebo na skupinu pouličných tanečníkov, ktorí predvádzajú nejaké skvelé hiphopové číslo. Skrátka nikdy neviete, čo vás čaká.

Niekedy, keď večer vidím farebne vysvietenú Empíre State Building, prepadne ma vlna vzrušenia. Očakávanie. Mám pocit, že sa odohráva zázrak. Pre dievča z upršaného Manchestru je New York naozaj rozprávkový. Akurát, že v tejto konkrétnej rozprávke niečo chýba.

Prechádzam okolo niekoľkých reštaurácií. |e teplá letná noc, otvorili sa verandy a rady stolíkov lemujú ulicu. Vidím, ako za nimi sedia páriky na romantickej večeri a túlia sa k sebe. Opäť pocítim ostré pichnutie pri srdci.