Švédske duo Erik Axs Sund nám prinášajú už poslednú časť z ich trilógie o Victorii Bergmanovej Pýtiine pokyny.

Pýtiine pokyny sú pôvodné slová, prastaré a nemôžu sa spochybňovať. Pomocou samoterapie sa Victoria Bergmanová usiluje ozdraviť svoje roztrieštené vnútro. Darí sa jej a nakoniec preváži najsilnejšia z jej viacerých čiastočných osobností. Spôsobí to, že závažné udalosti z jej minulosti sa ukazujú v úplne novom svetle... V bludisku dávnych i súčasných osudov sa objavuje zvláštny pojem: Pýtiine pokyny. Sú to surové, priam zvrátené pravidlá, ktoré vytvorili vodcovia tajného spoločenstva pedofilov Sihtunum i Diasporan, fungujúceho ako charitatívna nadácia na pomoc deťom tretieho sveta. Victoria Bergmanová sa psychicky pozviechala a to psychologičke Sofii Zetterlundovej umožní navigovať svoju milenku, policajnú komisárku Jeanette Kihlbergovú, pri prenasledovaní mužov, čo ublížili na celý život nielen Victorii, ale aj jej dcére Madeleine. Ukrajinský Babyn Jar, Roklina žien, je najdesivejšie nacistické popravisko z čias druhej svetovej vojny. Sem smeruje rozuzlenie tragického príbehu, ale právo a spravodlivosť ani tentoraz nezvíťazia.

Ukážka z knihy: Pýtiine pokyny

MINULOSŤ

Neveríš, že príde leto, ak si niekto nepohne,

nech sa znova zrodia kvety, nech sme opäť v letnom sne.

To ja dávam silu kvetom, nech zas lúka vôňou znežnie, privolala som späť leto, odstránila vločky snežné.

Na pláži nebol nik okrem nich a čajok.

Na krik vtákov aj šum vín si už Madeleine privykla, ale šušťanie veľkého vetrolamu z modrého tenkého plastu ju dráždilo. Ťažko sa pri ňom zaspávalo.

Ležala na bruchu a slnko pieklo na jej telo. Veľkú plachtu zložila tak, že jej zakrývala hlavu, ale nechala si škáru, aby mohla vidieť, čo sa dialo, keď mala hlavu na boku.

Desať postavičiek z léga.

A dcérka Karla a Annette, ktorá sa bezstarostne hrala dole na pláži. Všetci boli nahí okrem chovateľa ošípaných, povedal, že má ek­zém a neznáša slnko. Bol dole pri vode a dával pozor na dievča. Spolu so svojím psom, veľkým rotvajlerom. Naučila sa mu nikdy nedôve­rovať. Ani ostatné psy mu neverili. Boli trochu obďaleč priviazané o drevený kôl, ktorý trčal z piesku.

Cucala si zub. Zdalo sa, že nikdy neprestane krvácať, ale vypadnúť nechcel.

Hneď vedľa nej sedel ako zvyčajne jej nevlastný otec. Bol opá­lený dohneda a po celom tele sa mu lesklo drobné svetlé páperie. Sem-tam prešiel rukou po jej chrbte alebo ju natrel olejom na opaľovanie. Dva razy ju požiadal, aby sa obrátila a ľahla si na chr­bát, ale tvárila sa, že spí a nepočuje.

Pri ňom sedela Regina a jediné, o čom hovorila, bolo dieťa, kto­ré ju kopalo v bruchu a chcelo von. Dievča to vraj nebude, pretože má obrovské brucho, ale zvyšok tela nemá taký tučný, jasný znak toho, že to bude chlapec, vravela.

Bude sa volať Jonathan, čo po hebrejsky znamená dar od Boha.

Rozprávali sa potichu, takmer šepkali a pre šušťanie vetrolamu bolo ťažké počuť, o čom hovoria. No keď s úsmevom pohladil ženu po bruchu, usmiala sa aj ona a vtedy počula, ako Regina povedala, že je to príjemné. Že má jemné ruky.

Bola pekná, s dlhým tmavými vlasmi a tvárou modelky. Tak by chcela vyzerať.

Ale ženino brucho bolo odporné. Pupok mala vydutý dopredu, pripomínal malú červenú napuchnutú guľu. Okrem toho sa jej od pupka do podbrušia ťahal prameň uhľovočiemych chlpov. Tak veľa chlpov videla predtým iba u mužov, a viac ani nechcela vidieť.

Obrátila hlavu pod plachtou a pozrela sa na druhú stranu. Tam bola pláž úplne prázdna, iba piesok až po most a červeno-biely maják vzadu. Na tejto strane však bolo viac čajok, možno preto, lebo nejaký kúpeľný hosť po sebe poriadne neupratal.

„Takže si hore?"

Jeho hlas bol jemný. „Otoč sa teraz na chrbát. Spáliš sa."

Mlčky poslúchla a zavrela oči, počula, ako trasie fľašou s olejom na opaľovanie. Bol precízny, skôr než začal, oprášil z nej piesok, takýto druh starostlivosti nechápala, pretiahla si znova plachtu cez tvár, neprotestoval.

Mal teplé ruky, nevedela, čo by mala cítiť. Bolo to príjemné aj nepríjemné zároveň, presne ako s tým zubom. Svrbelo to, šteklilo v ňom, a keď zašla jazykom na hornú časť, nerovnosť spôsobila, že sa zachvela, presne tak isto sa chvela, keď sa jej dotýkali jeho ruky.

„Si taká sladká,“ riekol.

Vedela, že jej telo je omnoho vyvinutejšie než u väčšiny jej ro­vesníčok. Bola omnoho vyššia ako ony, a dokonca jej už začali rásť prsia. V každom prípade si to myslela, pretože boli napuchnuté a svrbeli, ako keby rástli. Aj preto ju to svrbelo za zubom, ktorý čoskoro vypadne. Spopod toho starého vyrastie nový zub, dospelý zub.

Niekedy si myslela, že sa zblázni z toho všetkého svrbenia. Svr­bela ju sama kostra, akoby rástla tak rýchlo, že kosti škriabali oko­lité svaly.

Povedal, že telo čoskoro zostarne, ale že sa zato netreba han­biť. O niekoľko rokov bude jej telo opotrebované zo všetkého toho rastu. Bude plné prasklín, malých čiar, ktoré na tele zostanú, pretože čím je človek väčší, tým väčšmi sa koža naťahuje, asi ako brucho tej tehotnej ženy.

Povedal tiež, že je dôležité, aby mala svoje telo rada, a že čím častejšie bude nahá spolu s ostatnými, tým to bude lepšie pre obraz jej samej. Nazýval to sociálnou nahotou a znamenalo to, že sa človek priblížil bližšie k ostatným ľuďom a rešpektoval ich takých, akí sú, so všetkými ich telesnými chybami. Že byť nahý poskytuje istotu.

Neverila mu, ale aj tak si myslela, že sú jeho ruky príjemné, hoci to nechcela.

Prestal sa jej dotýkať, skôr než predpokladala.

Tlmený ženský hlas ho požiadal, aby si ľahol, a ona počula, ako sa jeho lakte zaborili do piesku.

„Len lež..." šepkal nežne ten istý hlas.

Opatrne obrátila hlavu. Cez škáru v plachte videla, že je to tá tučná ženská, Fredrika, ktorá si s úsmevom sadla vedľa neho.