Autor Pavel Hirax Baričák prichádza s druhým dielom jeho slávneho brata Šlabikára šťastia teraz s nezvyčajným názvom, kto by to bol čakal Šlabikár šťastia 2. V mladšej „dvojke“ sa venuje sabapozorovaniu ako spôsob očistenia a poznania sa. Učí nás vnímať súvislosti pri veciach stále sa opakujúcich.  Venuje sa tomu, ako by ste mali začať svoj vnútorný dialóg, ako sa zbaviť zlozvykov a programov, ktoré nám vôbec neprospievajú. Tu sa Pavel Hirax snaží odpovedať na otázky typu: prečo človek nemôže mať  to, po čom túži. Ako dostať rýchlejšie niečo po čom túžime, čo treba obetovať a ako sa pokoriť, zdôrazňuje tu veľkú dôležitosť vďaky, odpustenia samému sebe ale na druhej strane aj neustále až prehnané ospravedlňovanie sa a obviňovanie seba samého zo všetkého čo sa deje navôkol.

Píše tu aj o dôsledkoch ľudského ohováranie, žiarlivosti, závisti, pociťovania viny vo vnútri seba a nasledujúcou bolesťou. Kniha Šlabikár šťastia 2 píše o tom ako vzniká „obeta“, tichý energetický upír, aké sú dôvody vášho nízkeho sebavedomia a ako a prečo sa rodí strach v človeku. Opisuje aj to ako sa rodí opičia láska i model agresívneho energetického upíra.

Nájdete tu aj kapitolu, ktorá je zameraná na vzťahy kde sa autor Pavel Hirax Baričák sústreďuje na to, aká dôležitá je komunikácia, ako v nej dosiahnuť zníženie rôznych sporov a hádok a možno aj pochopíte, prečo si ľudia priťahujú „zlého“ partnera.

Kniha má za úlohu posunúť k vykročeniu správnym smerom na cestu sebapremeny a zbavenia sa svojich bolestí a rán na duši. 

Ukážka z knihy: Šlabikár šťastia 2

..Prvé slová sú v každom dialógu veľmi dôležité.  Nazvime ich „predvojom“. Veľa ľudí  ani netuší, ako nimi hneď na začiatku ničí celý svoj zámer. Napríklad keď na konkurze povedia:  „Prepáčte, ja som tu vlastne ani nemal byť.“ Po tejto vete prestanú pre výberovú komisiu existovať, veď im sami povedali, že „tam vlastne ani nie sú“. Alebo: „Asi mi nepomôžete, ale aj tak to poviem...“ Druhá strana, samozrejme, nepomôže, veď ste jej sami pribuchli dvere pred nosom. A vy sa budete neskôr všetkých žalovať, že ste dieťa nešťasteny a nik vám nechce pomôcť.

Ak vás napríklad pri darovaní peňazí na Dobrého anjela bude prenasledovať predstava, ako vás budú ľudia ohovárať, že dávate peniaze na charitu len preto, aby ste ukázali svoju „peknú tvár“, stane sa tak. Budú vás ohovárať, sami ste závistlivým rečiam okolia dali silu. Alebo sa budete pri komponovaní muziky obávať, že vás časť publika začne očierňovať,  že ste daný hit napísali len preto, aby ste zarobili. A vy sa budete v rozhovoroch smutne brániť, že ste pesničku skutočne zložili od srdca, a čudovať sa, ako môže byť niekto taký neprajný. Týždenne dostávam veľmi veľa knižných rukopisov od rôznych autorov. Donedávna som si vravel, že ak ich nebudem čítať, ani ja nebudem čítaný a raz sa mi všetko vráti. Skončím ako nečítaný autor, lebo kto sa správa, tak sa mu bude diať. Takúto mašinériu som v sebe stvoril a pestoval. Začiatkom roka 2014 som však s čítaním rukopisov skončil.

Predchádzal tomu určitý proces: v prvom rade som si sám v sebe musel utriediť, čo vlastne od svojho malého knižného vydavateľstva HladoHlas očakávam. Jednoznačne strechu, pod ktorú schovám svoju tvorbu, teda romány, cestopisy, básne, motivačnú literatúru. „Hladohlas je a má zostať mojím domovským labelom, nesmie sa stať mojou „prácou“, ináč sa zápal, s ktorým knihy vydávam, vytratí. Ak sa dám uniesť len možnosťou zárobku v štýle, čím viac vydaní tým viac predaných kníh, stratím sám seba. Ujasnil som si, že vydavateľstvo musí zostať nezávislé, priam alternatívne, slobodné. Budem v ňom vydávať básne iných autorov a pomôžem tak pár dušiam, ktorých verše ma napĺňajú. Raz do roka pred Vianocami vydám rozprávku s výchovným podtextom, nijaké strieľačky či násilie. Určite si na seba zarobí. Ostatné tituly vyjdú už len zabehnutým autorom, s ktorými mám po rokoch spolupráce korektný vzťah a neženie ich predstava slávy, predajnosti, úspechu ani zúfalstvo, že ich už nemá kto vydať. Tituly, ktoré si autori platia sami, už nebudem pod HladoHlasom  zastrešovať, jedna „čierna“ skúsenosť stačila.“

Ujasnenie cieľa mi osvetlilo, že mi už vlastne nezostáva priestor vydať nijaký nový objav, lebo autorov mám dosť a rozširovať sa nechcem. 

„Aj tak nemám dosť času, aby som to všetko prečítal. Ani Rowlingová ur­čite nelúska množstvo výtvorov, čo nepochybne dostáva. Už roky sa zba­vujem vyhlasovania súdov, kritik, to nech si robia matrixovské postavičky. Veď všetkým šepkám, nech tvoria, že tak čistia minimálne svoju dušu.“

Na dôvažok som si spomenul na príhodu, ako Dado Nagy raz robil v Prahe program istému veľmi známemu svetovému autorovi. Pán spisovateľ mal už svoje roky a unudene sa tváril aj na podpiso­vej akcii vo veľkom knižnom obchode. Tam mu nejaký český autor strčil s nádejou v očiach do rúk svoj rukopis. Sveták prikývol a odvetil niečo neutrálne. Keď sa podpisovka skončila, môj priateľa spisovateľ sa vybrali do mesta a keď kráčali námestím, populárny tvorca best­sellerov hodil s pokojom mnícha celý rukopis do najbližšieho koša. Dado z toho zostal ako obarený, no staršieho pána ani netrhlo.

Z môjho pohládu by sa to korektne vyriešilo, ak by bestsellerista po­vedal českému autorovi pravdu priamo do očí: „Nebudem to čítať, dajte to niekomu inému, kto vám môže pomôcť. Ja to nie som." Pravda oslobodzu­je. ale stará škola to vyriešila po svojom. Som si ale istý, že on si určite nič nevyčítal. Nie ako ja: „To sa nerobí, mal by som si z toho prečítať aspoň pár viet. niečo autorovi odpísať. Niečo pozitívne, v každej veci sa dá nájsť čosi pekné. Pamätáš, ako si rozposielal demáče svojej prvej kapely Editor po všetkých možných hudobných vydavateľstvách a nik ti neodpisoval? Ako ťa to bolelo, bol si sklamaný... Chceš takéto niečo spôsobovať iným?"

„Hlúposť. Druhá strana sa o tie nahrávky neprosila. Ani mne už na stránke vydavateľstva nevisí oznam, že hľadám autorov, ako na začiatku. Koniec s obviňovaním. Mojou úlohou na tomto svete sú iné veci, deň nenafúknem. Ak sa chcem venovať svojmu poslaniu a rodine, musím sa naučiť hovoriť nie, ináč ma strhne lavína a zahrabem sa sám v sebe.“

Občas sa oplatí porozmýšľať, záver bol jasný: „Sám som si vytvoril kliet­ku s trestom, sám z nej musím aj vyjsť. Ľudia, ktorí mi posielajú svoje diela, to pochopia. Ak nie. je to ich problém, musia si ho vyriešiť sami v sebe. Ja nemám šancu všetkým vysvetľovať svoj postoj. Ani sa netúžim obhajovať."

Píšem blogy. Na začiatku som veľmi lipol na „karme“, teda či ľudia kliknutím na príslušné tlačidlo pod textom vyjadria, že sa im môj článok páčil. Teraz to mám v sebe vyriešené. Napíšem svoj názor týkajúci sa istej problematiky, a tým sa to pre mňa končí. Niekedy mi v reakciách nadáva nemalé množstvo ľudí. Už ma to dávno nezraňuje. Beriem to takto: „Majú iný názor, chápem. Každý z nás si prežil niečo iné. v tých ľuďoch sú iné labyrinty. Niektorí kričia, lebo si ich nik nevší­mal ani nevšíma. Potrebujú pomoc, volajú o ňu cez snahu o zviditeľnenie sa, tak hania, kritizujú...

Prvú časť Šlabikár šťastia (Návrat k sebe) nájdete TU.