Vynikajúci nórsky autor Jo Nesbo nám opäť prináša skvelú kriminálnu detektívku Syn. Hlavným hrdinom v tejto knihe je Sonny, ktorého ako osemnásťročného odsúdili za dve brutálne vraždy, ktoré on ale nespáchal. Sonny sa zvonka javí ako pokorný väzeň, ktorý sa snaží polepšiť.  Je umiestnený vo väznici, ktorá je veľmi moderná a nová a je nemožné z nej ujsť. Pre druhých väzňov je Sonny ako spovedník a rozdáva im rozhrešenia. Druhá postava v tejto detektívke je inšpektor Šimon Kéfas. Je to policajt, ktorý je verný zásadám starej školy. Jeho kolega bol kedysi Sonnyho otec, no ten sa sám zabil. Zanechal po sebe list na rozlúčku, v ktorom bolo popísané to, ako sa zúčastnil mnohonásobnej veľkej korupcie. Pre Sonnyho bol otec dovtedy ako dokonalý, bezchybný človek a pre kolegu Šimona to bol veľmi dobrý priateľ. Tento list na rozlúčku, však obom otočil svet naopak.

Jeden väzeň pri svojej spovedi Sonnymu odkryje ešte iné otcovo tajomstvo, v tom sa všetko zmení. Sonnymu sa podarí ujsť z väzenia a začne hon za získaním pravdy a spravodlivosti...

Z nórskeho originálu Sonnen (H. Aschehoug & Co.,Oslo, 2014) preložil Jozef Zelizňák.

Ukážka z knihy: Syn

Rover civel do bielej omietky väzenskej cely s rozlohou jedenásť štvorcových metrov. Jazykom si ohmatal tro­chu priveľký zlatý zub v dolnej čeľusti. Dospel k ťažkej pasáži svojej spovede. Ticho v cele rušil len škrabot jeho nechtov na madone vytetovanej na predlaktí. Chlapec v tureckom sede na posteli oproti od Roverovho prí­chodu ani nehlesol. Len sa usmieval úsmevom Buddhu a pohľad upieral na bod kdesi na Roverovom čele. Volali ho Sonny a vraj ako tínedžer zabil dvoch ľudí. Jeho otec bol skorumpovaný policajt. Rover nevedel odhadnúť, či chlapec počúva, zelené oči a časť tváre mu zakrývali dlhé špinavé vlasy. Napokon - bolo mu to jedno. Chcel sa len vyspovedať z hriechov, aby mohol zajtra vyjsť bránou prísne stráženej väznice s pocitom, že začína odznova. Pritom ani neveril v Boha. Keď človek hodlá zmeniť svoj život, nie je na škodu zbaviť sa starých hriechov. Nadý­chol sa:

„Podľa mňa bola Bieloruska. Veď Minsk je v Bielorus­ku, však?“ Rover zdvihol zrak, no chlapec neodpovedal.

„Nestor ju totiž volal Minsk,“ pokračoval Rover. „A dal mi pokyn, aby som ju zastrelil.“

Samozrejme, že výhoda spovedania sa pribrzdenému mozgu spočívala v tom, že chlapec všetky mená aj udalos­ti okamžite zabúdal. Rover sa mohol rovnako dobre zhovárať sám so sebou. Zrejme preto si väzni vyberali radšej chlapca než kňaza či psychológa.

„Nestor ju spolu s ďalšími ôsmimi dievčatami väznil v štvrti Enerhaugen. Všetky boli mladé Východoeurópan- ky a Aziatky. Tínedžerky. Ak nie ešte mladšie. Minsk bola staršia. A silnejšia. Podarilo sa jej utiecť a stihla vbehnúť do parku Tpyen, skôr než ju dostihlo Nestorovo psisko. Poznáš rasu argentínska doga?“

Chlapec ani nežmurkol, iba pohol rukou. Dotkol sa bra­dy. Pomaly si ju šúchal. Vyhrnutý rukáv veľkej špinavej ko­šele odhalil chrasty a rany po vpichoch. Rover pokračoval:

„Sú to velké hnusné psiská, čo na pánov povel roztrha­jú všetko. A občas na to ani nepotrebujú pána. Jasné, že v Nórsku ich dávno zakázali. Jeden kynológ v Raclingene ich dováža z Čiech a registruje ako biele boxery. S Nesto­rom sme psa kúpili ešte ako šteňa. Stál päťdesiat tácov - v hotovosti. Šteňa bolo také zlaté, ani sme si nevedeli predstaviť, že raz...“ Rover sa odmlčal. Vedel, že sa o tom psisku rozhovoril len preto, aby nemusel pokračovať v príbehu.

„Akokoľvek...“

Akokoľvek. Rover sa zadíval na tetovanie na predlaktí. Katedrála s dvoma vežami. Jedna veža za každý odpykaný trest. Akokoľvek - nikoho sa to netýka. Pašoval do Nórska ručné zbrane pre motorkársky gang a občas ich upravoval v svojej dielni. Bol v tom dobrý. Až príliš dobrý. Jeho ši­kovnosť ho napokon prezradila. A vďaka tej šikovnosti ho po odpykaní trestu vzal Nestor pod svoje ochranné krídla. Alebo chytil do tlamy. Ako sa to vezme. Kúpil si ho, aby jeho ľudia mali najlepšie zbrane. Nie motocyklisti alebo iná konkurencia. Za pár mesiacov mu zaplatil viac, než by si Rover zarobil v malej motorkárskej dielni za celý svoj život. Žiadal však za to veľa. Priveľa. 

„Zostala ležať v kríkoch, krv z nej pomaly vytekala. Upre­ne na nás pritom hľadela. Psisko jej odhryzlo časť tváre, vi­del si jej skrz líce do úst.“ Rover zvraštil tvár. Dostával sa k pointe. „Nestor vyhlásil, že nadišiel čas uštedriť jej exem­plárny trest, aby ostatné dievčatá pochopili, čo im hrozí. A dievča s dohryzenou tvárou preňho už aj tak nemalo cenu...“ Rover prehltol. „Požiadal ma, aby som to ukončil. A potvrdil mu tým svoju lojalitu. Mal som pri sebe starú upravenú pištoľ Ruger MK2. Chcel som to urobiť. Naozaj som chcel. Nešlo o to, že...“

Rover zacítil guču v hrdle. Často spomínal na tú chvíľu, na tie sekundy v parku, pred očami sa mu všetko odohrá­valo odznova. Dievča, Nestor a on v hlavných úlohách, ostatní v pozícii nemých svedkov. Aj psisko stíchlo. Prežil to stokrát? Tisíckrát? Aj tak si až teraz, keď to prvý raz vyslovil nahlas, uvedomil, že to nebol sen, ale naozaj sa to stalo. Alebo lepšie povedané, telo to až teraz pochopilo. A preto sa mu obrátil žalúdok. Zhlboka sa nadýchol no­som, aby potlačil mdloby.

„Nezvládol som to. Hoci som vedel, že aj tak zomrie. Psisko sa už trhalo, opakoval som si, že byť na jej mieste, vyberiem si guľku. Akoby sa mi zasekla spúšť. Jednoducho som ju nevedel stlačiť.“

Chlapec možno zľahka prikývol. Buď na Rogerove slová, alebo do rytmu hudby, ktorú počul iba on.

„Nestor zašomral, že nebude čakať večnosť - boli sme predsa vo verejnom parku. Vytiahol z puzdra na stehne malý zakrivený nožík, pristúpil k nej, chytil ju za vlasy, odkryl jej krk a zahnal sa nožom. Akoby rezal rybu. Krv vystrekla tri­krát, možno štyrikrát a bolo po všetkom. Vieš, čo si najviac pamätám? To psisko. Ako začalo zavýjať, keď vystrekla krv.“ Rover sa predklonil. Chvíľu sa mlčky opieral lakťami o stehná. Zakryl si dlaňami uši.